s DTonline.sk

História

  • Budovanie ľudových škôl v Detve v prvej polovici 20. storočia

    Budovanie ľudových škôl v Detve v prvej polovici 20. storočia

    Rok 1918 a vznik 1. Československej republiky znamenal pre školstvo v Detve zásadný prelom. Dovtedy slúžila jediná štátna ľudová škola na pomaďarčovanie detí a výchovu v duchu veľkomaďarskej myšlienky. Zmenou spoločensko-politických pomerov sa stala škola humánnou, demokratickou a didakticky modernou. Fenoménom detvianskeho školstva boli laznícke gazdovské školy, vďaka ktorým v našom regióne nezanechala duchovné škody štátom riadená a podporovaná maďarizácia. Mínusy amatérskych školských inštitúcií však prevyšovali toto pozitívum. Vyučovali len laici – gramotní gazdovia, bez didaktických postupov a učebných pomôcok. Deti tieto školy navštevovali výhradne počas zimy, keď neboli potrebné ako pracovná sila pri rodičovskom gazdovstve. Prioritou štátnej správy, v regióne reprezentovanej školským inšpektorátom a okresným úradom bolo postupné zrušenie lazníckych škôl a ich nahradenie modernými a plne profesionalizovanými školami. V Detve tento proces trval prakticky 15 rokov a mal mnohé špecifiká. Obyvatelia nášho regiónu často nechápali význam škôl a až na nátlak úradov sa zmohla detvianska samospráva k jeho riešeniu. Výstavba niekoľkých nových budov ako aj ich správa znamenali paralyzovanie inej investičnej výstavby a rozvoja obce v prvej polovici 20. storočia. Detva postavila prvú budovu ľudovej školy mimo materskej obce v osade Krné, vzdialenej od centra cca 4 km. Už od prelomu 19. a 20. storočia sa v tejto lokalite uvažovalo o vybudovaní školskej budovy. Pozemok bol však definitívne obecnými predstaviteľmi vybratý až v roku 1927. Obci sa nepodarilo odkúpiť pozemok od súkromných majiteľov: ,,keďže odpredať tento pozemok nechcú a stavba školy sa má súrne začať, obec Detva týmto prosí o súrne vyvlastnenie tohto pozemku.“ Vyvlastnenie pozemku sa po dlhom byrokratickom procese  realizovalo a škola začala fungovať v roku 1933.            Kvôli pomalej výstavbe moderných ľudových škôl, ktoré mali nahradiť gazdovské na lazoch sa konalo v Detve 31. októbra 1935 mimoriadne zasadnutie obecného zastupiteľstva za účasti okresného náčelníka Alexandra Parassina a  okresného školského inšpektora Rudolfa Sedláčeka. Vo svojich prejavoch zdôraznili nespokojnosť s budovaním škôl a vyslovili varovanie, že obecnému zastupiteľstvu hrozí rozpustenie a starostovi Jurajovi Fekiačovi odvolanie a nahradenie vládnym komisárom. Obecný notár Jozef Rovný podporil prítomných hostí a označil toto mimoriadne zasadnutie pre Detvu za historické. Obec mala podľa návrhu memoranda vybudovať do konca roku 1936 päť ľudových škôl na detvianskych lazoch. Starosta J. Fekiač však proti návrhu ostro oponoval, pretože ,,hmotné pomery Detvy sú neutešené a v krátkej dobe nie je nádeje na zlepšenie.“ Ďalej uviedol, že v obci je 700 nezamestnaných rodín a roľníctvo je zadlžené vo výške 12 miliónov korún, čo spôsobuje nízke daňové príjmy obce. Na vybudovanie spomínaných škôl bol potrebný rozpočet vo výške takmer 2,1 milióna korún, pričom polovicu mala tvoriť štátna subvencia a polovica mala byť kombináciou vlastných obecných príjmov a komerčných pôžičiek. Požiadavky predstaviteľov štátnych orgánov boli prehnané a nerealistické, avšak mali za následok zdynamizovanie procesu výstavby moderných škôl v Detve. Ešte v roku 1935 sa začala na laze Detva-Kostolná stavať nová budova štátnej ľudovej školy. Plán výstavby datovaný tesne po dokončení školy v Krnom, čiže na rok 1932. Obec však zúfalo ťažila sociálna situácia a kompetentní obecní činitelia presunuli peniaze určené na financovanie stavby na núdzový sociálny projekt, ktorým bola regulácia Detvianskeho potoka. Opäť kvôli finančnému zabezpečeniu sa tempo prác spomalilo a začiatkom roku 1937 adresoval školský inšpektorát Detve ostré stanovisko: ,,aby sa ihneď postarala o dokončenie stavby školskej budovy na laze Kostolná. Škola stojí už dva roky nedostavaná a je už veľmi poškodená.“ Dokončiť sa ju podarilo v roku 1938, avšak problémy s dlhoročnou stavbou pokračovali.                     /*banner*/                                                         Trvalým problémom školy bola studňa, ktorá ju trápila od samého začiatku. Problém sa stal mimoriadne akútnym v školskom roku 1940/1941: ,,chýbajúca studňa nám robí neopísateľné ťažkosti. Najpotrebnejšia voda sa do školy nosí z veľkej vzdialenosti zo susedného dvora. Tu majiteľ prestáva byť po dvoch rokoch ochotný vodu dodávať. Za snehu a v dobe súrnych poľných prác nemožno ani za peniaze nájsť osobu, ktorá by vodu z takej vzdialenosti bola ochotná nosiť. Deti obyčajne uhášajú smäd v neďalekom jarčeku, pri čom je div, že sa ešte nevyskytla týfová alebo iná nákaza.“ V roku 1938 boli vykonané dva vrty studne, prvý do hĺbky 14 m a druhý do hĺbky 16 m. Ani raz nebola hladina podzemnej vody dostatočne vysoká. Až v auguste 1940 Ing. Duma zo Zvolena určil, že hĺbenie studne bude potrebné až pod 30 m. Obecná rada Detvy nebola spokojná s takýmto záverom, pretože: ,,obec nie je v stave zaplatiť 20-25 tisíc korún za vrt takej hlbokej studne.“ Z tohto dôvodu bola poslaná žiadosť o župnú podporu na nový vrt studne. Nedokončenie studne ešte pred oficiálnym otvorením budovy školy nepriamo svedčí o tom, že obec bola pod veľkým tlakom zrýchlenia tempa dokončovacích prác na roky rozostavanej budove.            V roku 1936 bola postavená aj nová budovy školy na najvzdialenejšom detvianskom laze – v Korytárkach.                                                                                                     Prvou novou budovou postavenou na rozmedzí 30. s 40. rokov bola Štátna ľudová škola v Detve-Skliarove. Taktiež bola administratívne zriadená už v roku 1928, no reálna výučba sa začala až v školskom roku 1940/1941. V troch triedach ju navštevovalo spolu 150 žiakov, ktorí bolo do toho času nezaškolení, resp. navštevovali nedostatočnú gazdovskú školu. Aj pri tejto budove sa odzrkadlila rýchlosť výstavby, keď jej po otvorení chýbali  štandardné veci ako studňa či vhodná úprava školského areálu a iné. Veľkým problémom medzi žiakmi skliarovskej školy boli choroby – svrab a osýpky kvôli zanedbanej domácej hygiene. Z geografického a chronologického hľadiska Detva vyriešila v rokoch 1928 – 1940 budovy pre štátne ľudové školy v týchto lazoch: Krnô, Korytárky, Kostolná a Skliarovo. Stále však ostávali ešte tri nevyriešené lokality a to Piešť I. Piešť II. a Zapriechody. Z hľadiska potrebnosti prioritu dostali prvé dva spomínané lazy, nakoľko Zapriechody mali najmenší počet nezaškolených detí.                                                                                     Stavba Štátnej ľudovej školy v laze Detva-Piešť I. bola plánovaná ešte za čias rakúsko-uhorskej monarchie, keď štát zakúpil pre budúcu školu vhodný pozemok. Prvé kroky k výstavbe 4-triednej ľudovej školy v Piešti boli vykonané koncom 20. rokov, keď MŠANO školu administratívne zriadilo. Na jar roku 1930 bol súbehom vybraný zhotoviteľ stavby, spoločnosť Fekete z Lučenca, avšak  kvôli veľmi vlhkému počasiu a neprístupnosti pozemku mali práce začať až na začiatkom jesene. Skomplikovaním situácie bolo adresovanie žiadosti obyvateľmi lazov pre obecnú radu, kde žiadali vybudovanie dvoch 3-triednych ľudových škôl v každom laze zvlášť a nie len jednu školu. Dočasné zastavenie akýchkoľvek úvah o školách v Piešti znamenalo zastavenie finančnej pomoci od MŠANO kvôli hospodárskej kríze. Opätovná aktivita nastala v roku 1935 po urgencii okresného náčelníka A. Parassina a školského inšpektora R. Sedláčeka. Vedenie obce reflektovalo žiadosť obyvateľov lazu o dve školy: ,,Obecné zastupiteľstvo s rozdelením otáznej školy súhlasí, ostane ale nevyriešená otázka, že čo bude so staviteľom, ktorý má od roku 1930 zmluvu v rukách a istotne si bude uplatňovať isté nároky v prípade nezrealizovania stavby pôvodne navrhovanej.“ Ďalšie omeškanie riešenia pálčivého problému škôl v týchto lokalitách znamenala iniciatíva niekoľkých roľníckych rodín o osamostatnenie sa osady od Detvy. Podľa obecného notára J. Rovného ,,vec komplikuje výrazne tá okolnosť, že občania osady Piešť podali žiadosť o osamostatnenie osady a keďže i teraz trvajú na tejto žiadosti, nie je nádeje, že by terajšie obecné zastupiteľstvo prevzalo zodpovednosť za výstavbu týchto škôl.“ Po krachu akcie na osamostatnenie osady Piešť pokračovala detvianska samospráva v riešení školskej problematiky v tejto lokalite.                                                            Občanmi požadovaná druhá škola bol oproti prvej vo veľkej nevýhode z hľadiska pozemku, ktorý nebol určený a ani obcou vlastnený. Vhodnú lokalitu sa však podarilo čoskoro nájsť. Išlo o tzv. Budáčov vrch, kde sa 12. septembra 1936 konala obhliadka za účasti úradníkov OÚ vo Zvolene, školského inšpektora R. Sedláčka, okresného lekára Karola Wittmanna, notárskeho adjunkta Ľudovíta Bukovinského a detvianskeho starostu J. Fekiača. Budova Štátnej ľudovej školy v osade Piešt II. bola vo výstavbe v rokoch 1940 – 1942. Škola začala svoju činnosť v školského roku 1942/1943. Rozľahlá Detva mala popri centrálnej ľudovej škole ešte jednu štandardnú ľudovú školu, v osem kilometrov vzdialenej osade Kriváň. Kvôli budovaniu nových škôl na iných lazoch boli kapacitné problémy tejto škola na okraji záujmu obecných predstaviteľov. Správca školy Eugen Šucha sa dlhé roky snažil o rozšírenie školských priestorov. 15. decembra 1924 sa konalo prvé pracovné stretnutie ohľadne riešenia tohto problému. ,,Učiteľstvo tunajšej školy krok tento prijalo s veľkým uspokojením a nádejou.“ Kapacitný problém sa však v praxi neriešil. Na zasadnutí rodičovského združenia školy 25. januára 1936 ,,rodičia podali rezolúciu na obec o rozšírenie štátnej ľudovej školy o dve triedy.“ Problém sa čiastočne stabilizoval prenájmom voľných miestností v osade pre potreby školy, čo však bolo len núdzové a dočasné riešenie. Štátna ľudová škola v Kriváni bola naďalej na okraji záujmu vedenia  obce Detva.                                                                                   Do roku 1942 obec Detva vybudovala šesť nových objektov ľudových škôl: dvojtriednu v Krnom za 360 tisíc, dvojtriednu v Kostolnej za 400 tisíc, šesťtriednu v Korytárkach za 360 tisíc, trojtriednu v Skliarove za 300 tisíc a dve trojtriedne v Piešti I. za 750 tisíc a v Piešti II. za 750 tisíc slovenských  korún. Tieto výdavky absolútne paralyzovali rozpočet Detvy na iné investičné aktivity, avšak vytvorili základ rastu vzdelanosti v centre Podpoľania. Foto: Lesnícke a drevárske múzeum vo Zvolene Text je súčasťou dizertačnej práce autora a podlieha autorským právam. PhDr. Jozef Pavlov

    16. júna 2019 16:42
  • Martin Valent - kontroverzná osobnosť detvianskej histórie

    Martin Valent - kontroverzná osobnosť detvianskej histórie

    Rodina Valentovcov je v Detve úzko spätá s detvianskou farnosťou. V meste a v okolí, najmä medzi veriacimi nenájdeme mnohých, ktorí by toto meno nepoznali. Prvý Valent v Detve, Martin však nepochádzal z Podpoľania, ale z regióny Hornej Nitry. Ako rechtor prišiel do nášho mesta až začiatkom 20. rokov 20. storočia a stal sa významnou osobnosťou. Kým by sme M. Valenta hodnotili len ako organistu, učiteľa náboženstva a kultúrneho pracovníka, prevažovalo by hodnotenie jeho osoby vysoko pozitívne. No jeho angažovanie v ľudáckom hnutí a rôzne charakterové črty osobnosti ho stavajú do reálnejšieho svetla. Hneď po jeho príchode do Detvy nadviazal úzke styky s detvianskym dekanom Jánom Štrbáňom a lídrom miestnej organizácie Slovenskej ľudovej strany Jurajom Fekiačom. Aktívne a horlivo pracoval v regionálnych štruktúrach ľudáckeho hnutia. Budoval miestnu Rodobranu, organizoval protičeské agitácie, angažoval sa v boji za slovenskú autonómiu. Čulé styky udržiaval s viacerými významnými straníckymi osobnosťami: Andrejom Hlinkom, Jozefom Tisom, Antonom Šalátom a najmä s Karolom Sidorom. HSĽS v roku 1938, v roku 20. výročia 1. Československej republiky gradovala súboj za autonómiu. M. Valent bol súčasťou tohto procesu. Počas veľkých osláv Pittsburskej dohody 5. júna 1938 v Bratislave viedol výpravu detvianskej krojovanej deputácie Podľa policajnej správy bol ,,hlavným organizátorom podnikov HSĽS v Detve a okolí. Hovorí, že sa mu nemôže nič vážne stať, prípadne ak bude odsúdený a uväznený, že až si trest odsedí, postará sa o neho ľudová strana.“ Podobne ako mnohí iní členovia HSĽS sa aj on postupne v druhej polovici 30. rokov radikalizoval. Čoraz viac prejavoval svoje extrémne protižidovské a protičeské názory. Po vyhlásení autonómie v októbri 1938 „politická hviezda“ M. Valenta vystrelila na vrchol. Večer 15. októbra 1938 boli ,,zvolaní presvedčení bojovníci hlinkových ideí“ a ustanovený detviansky Slovenský národný výbor. Za predsedu SNV bol jednohlasne zvolený M. Valent. Podľa zápisnice z ustanovujúceho zasadnutia SNV, jeho predseda ostro vystúpil proti Čechom, keď hovoril o ,,očistení Detvy od ľudí Slovákom neprajným a ktorí sa prehrešili vo veci národnej, zvlášť v školách učitelia.“ Vo svojej slovnej a nenávistnej tiráde obviňoval mnohých konkrétnych občanov pôvodom z Čiech za údajné delikty. Kritizoval ľudové školy za oneskorené oslavy narodenín predsedu vlády J. Tisa, obvinil učiteľa českej národnosti Karola Kincla z ignorovania týchto osláv vôbec.  Na záver vyzval členov národného výboru s tým, že ,,je svrchovaný čas, aby sa už tomu radikálny koniec urobil. Každý člen výboru je povinný každý taký hriech spáchaný bedlive, zápisnične vyšetriť a predložiť výboru na pokračovanie.“ Tieto udalosti dokazujú výrazné radikalizovanie členov HSĽS v Detve ako aj snahu o osobnú pomstu v nových politických podmienkach. Počas prvého zasadnutia SNV v Detve bola založená aj miestna organizácia Hlinkovej gardy. Jej prvým veliteľom sa stal práve M. Valent.     Podľa jeho slov ,,na výzvu Karola Sidora som založil v Detve HG s 30 – 34 chlapmi.“ Už onedlho ako miestny veliteľ HG dostal za úlohu strážiť so svojimi podriadenými gardistami križovatku Vidiná – Kalinovo – Lučenec. Bolo to v čase, keď malo byť južné územie Slovenska na základe Viedenskej arbitráže odstúpené Maďarsku. Valentovi gardisti na príkaz Hlavného veliteľstva HG zabavovali všetkým Židom cennosti, ktoré plánovali vyviesť do Maďarska. Za túto činnosť sa v roku 1942 dostal M. Valent do väzenia. 4. decembra 1938 sa vzdal postu veliteľa HG v Detve a od 3. januára 1939 už nebol členom gardy.       K. Sidor vo svojich memoároch z marca 1939 spomína detvianskych gardistov na čele  s M. Valentom ako svoju osobnú ochranku počas svojho krátkeho pôsobenia vo funkcii predsedu slovenskej autonómnej vlády. Sidorovú gardistickú ochranku, ktorá mala mať desať členov spomína aj historik A. Hruboň. Vychádzal však len z jednej povojnovej zápisnice, pričom iné tento fakt popierajú. V polovici februára 1939 po sv. omši M. Valent pred kostolom vyzval mladých mužov, ktorí majú záujem o prácu v Bratislave nech sa u neho osobne hlásia. Skupina deviatich mužov z Detvy na čele s M. Valentom na pokyn redaktora Karola Murgaša pricestovala vlakom z 9. na 10. marca 1939. ,,S Karolom Murgašom som bol dohovorený len na tom, že mám priviesť z Detvy civilistov do Bratislavy. Vystrojení sme boli ako civili s kufríkmi v ruke a nemali sme žiadne zbrane a ani valašky.“ Potom ako prišli do budovy HVHG boli všetci uväznení, nakoľko na Slovensku bol v plnom prúde tzv. Homolov puč. Ešte v ten deň mala byť detvianska skupina prepustená a M. Valent mal ísť na súkromný byt K. Sidora.                                                                                  Skupina Detvanov pôsobila v civile označená  rukávovými páskami v koordinácii s miestnymi policajnými zložkami na ochrane Sidorovho bytu, kde zneškodnili nálož, ktorú v blízkosti nainštalovali viedenskí nacistickí agenti Podľa M. Valenta osobnú ochranku Sidorovi vykonával len on a to do 12. marca do 15. marca 1939: ,,okrem toho, že som strážil Sidorov byt, v tom čase som odprevádzal Sidora do vládnej budovy a na všetky jeho cesty, takže som mu vykonával osobnú stráž.“                                                                  M. Valent bol v priamom osobnom okruhu spolupracovníkov predsedu slovenskej autonómnej vlády, no s politickým pádom K. Sidora sa do zložitej situácie dostal aj on sám. Už 14. marca 1939 krátko po vyhlásení samostatnosti Slovenska vyzval Šaňo Mach detvianskeho rechtora, aby okamžite opustil Bratislavu. Vyčítal mu, že podporoval K. Sidora a že podporoval Čechov v zaisťovaní slovenských gardistov. Výčitky Šaňa Macha z Valentovej podpory Čechov pri jeho silnej čechofóbii neboli založené na racionálnom základe, ale boli skôr výsledkom emocionálneho vypätia marcových dní roku 1939. M. Valent sa ohradil voči Machovému obvineniu: ,,ja som Machovi vtedy hneď povedal, že držím so Sidorom a že Bratislavu opustím vtedy, kedy ja budem chcieť.“ V momente, keď sa ľudácke hnutie dostalo vyhlásením samostatnosti na absolútny vrchol, M. Valent ako dlhoročný straník stratil vplyv a postavenie. Z titulu rechtora a miestneho tajomníka HSĽS si ho udržal len v Detve.                             Začiatkom roku 1942 sa stal vrchným policajným strážmajstrom v Detve protiľudácky orientovaný Mikuláš Slávik. Tajomníka HSĽS v Detve označoval za horlivého a arogantného ľudáka: ,,chovanie Valenta počas Slovenského štátu bolo vyzývavé,  každému sa vyhrážal Ilavou, nútil ľudí do HG a HSĽS a keď niekto od neho niečo chcel, bola prvá jeho otázka či je či je dotyčný v HSĽS alebo v HG.“ Vo februári 1942 sa M. Valent dostal do väzenia za spreneveru tisícov slovenských korún, ktoré mal ako veliteľ detvianskeho HG zaistiť Židom, Maďarom a Čechom na križovatke Vidiná – Kalinovo – Lučenec v novembri 1939. Miestne vyšetrovanie viedol spomínaný strž. M. Slávik, ktorý zistil, že celkový zaistený obnos peňazí bol vo výške 300 tisíc korún. Na HVHG v Bratislave mal K. Murgašovi odovzdať 164 tisíc, pričom zvyšnú sumu vyúčtoval pre potreby detvianskej HG – na potraviny, fajčivo, žold či uniformy. Tieto výdaje mu mal schváliť priamo K. Murgaš. Napriek tomu bola značná suma nevyúčtovaná.        M. Valent podozrieval zo svojho uväznenia Š. Macha, s ktorým mal od marca 1939 spory. ,,Hneď na druhý deň po svojom zaistení som písal Machovi a liste som mu pripomenul, že ja som už vtedy pracoval pre HSĽS, keď on ešte chodil v detských nohavičkách po sekretariáte strany.“ Po prijatí listu zariadil Š. Mach okamžité prepustenie M. Valenta na slobodu, navyše z HVHG prišiel výhražný list strž. M. Slávikovi, aby prípad ďalej neriešil, pretože je to interná vec HG. V opačnom prípade mu hrozili prepustením zo služby. Krátke zaistenie M. Valenta silne zapôsobilo aj v regióne. V súdnom konaní ho zastupoval prominentný advokát, dr. Elemér Finka zo Zvolena. Krajský súd ho uznal vinným a uložil mu trest 56-tisíc korún náhrady a desať mesiacov nepodmienečný trest odňatia slobody. M. Valent sa odvolal.      /*banner*/ Veľkou škvrnou na živote M. Valenta bol antisemitizmus. Ten bol u silne veriaceho katolíka pravdepodobne ovplyvnený tézou o židovských Kristovrahoch a v sociálnej rovine, nakoľko Židia mali v Detve väčšinu obchodu a služieb vo svojich rukách. Tým boli považovaní za element, ktorý ožobračuje miestnych roľníkov a robotníkov. Tieto dva aspekty boli základnými fundamentmi prirodzeného slovenského antisemitizmu. Otvorené protižidovské nepokoje v Detve vypukli práve počas českého mocensko-vojenského zásahu v marci 1939. Viacerým židovským rodinám neznámi páchatelia porozbíjali okná na domoch a predajniach. Za iniciátora týchto nepokojov označil M. Valenta Ladislav Kohn.         V apríli 1939 M. Valent tlačil spolu s veliteľom  HG v Detve Jánom Nemčokom na miestnych Židov, aby venovali na fungovanie HG značné finančné prostriedky. Keď to viacerí odmietli, napísali obaja menovaní ešte ostrejší list zámožným Židom v obci s opätovnou žiadosťou o finančnú podporu gardy. Na základe tejto žiadosti venovali miestni Židia vysoké sumy pre HG: Ladislav Kohn 11 tisíc, Vojtech Löwy 10 tisíc, Samuel Weiss 5 tisíc, Jozef Sacher a Róbert Spitzer po 3 tisíc slovenských korún.                                            M. Valent sa aktívne zúčastnil aj ovplyvňovania procesu arizácie v Detve. Najlukratívnejší židovský podnik vlastnili Kohnovci. O túto prevádzku bol Detve najväčší záujem. Pôvodne sa rodina Kohnovcov dohodla na dobrovoľnej arizácii s účtovníkom firmy Alexander Vagač Antonom Bilčíkom. Po 14 dňoch od dohody medzi Friderikou Kohnovou a A. Bilčíkom bol adresovaný arizátorovi výhražný list, nech od dohody odstúpi. Následne sa dočasným správcom podniku stal veliteľ gardy v Detve J. Nemčok. Plán obce a HG bol, aby podnik arizovalo Potravné družstvo v Detve. Definitívne rozuzlenie arizácie v prospech detvianskeho Potravného družstva kohnovského podniku sa uskutočnili koncom júla 1940, počas návštevy predsedu vlády 1. SR Vojtech Tuku a Šaňa Macha v Detve. ,,Tu si Valent a Nemčok vymohli arizovanie nášho obchodu potravným družstvom,“ potvrdil Ladislav Kohn po povojnovom procese s M. Valentom. Pre objektívnosť je potrebné dodať, že M. Valent pomohol rodine Apfelových vybaviť v Bratislave výnimku pred transportom do vyhladzovacích táborov v Poľsku. Nepovažujeme tento akt za prejav altruizmu, skôr za vypočítavosť v zmysle vtedajšieho hesla „každý mal svojho Žida v prípade potreby alibi a zmeny pomerov“. Po vypuknutí SNP bol M. Valent ako ľudácky exponent zaistený a niekoľko dní aj väznený. Po návrate do Detvy sa radil s najbližšími so svojho okolia a dobrovoľne sa prihlásil v polovici septembra 1944 do 1. Československej armády na Slovensku. Nakoľko ešte v auguste absolvoval bližšie nešpecifikovanú operáciu, nebol zaradený k aktívnej zložke armády na front, ale ako kancelárska sila. Počas pobytu 1. Partizánskej brigády M. R. Štefánika bol poverený organizačne zabezpečiť prehliadku partizánskych vojsk. Sovietskym novinárom zorganizoval prehliadku Detvy, kde im robil sprievodcu a informoval ich o pamätihodnostiach a osobitosti Detvy a regiónu Podpoľania.            Po obsadení Detvy koncom októbra 1944 využili Nemci detviansku synagógu pre účely provizórneho väzenia pre povstaleckých vojakov. M. Valent zorganizoval zbierku mäsa a surovín a s dobrovoľníkmi navaril guľáš pre väznených mužov v synagóge. Údajne mal dopomôcť aj viacerým z nich k úteku.                                                                       Po čase sa do podozrenia nemeckých okupačných orgánov dostal aj M. Valent. Príslušníci gestapa v Detve 9. januára 1945 vypočúvali bývalého tajomníka HSĽS v obci ohľadne jeho aktivít počas SNP a zároveň na neho tlačili, aby prezradil mená detvianskych občanov, ktorí sa zapojili do odboja proti 1. SR a nacistickému Nemecku. Pod zámienkou odbavenia cirkevného pohrebu mimo Detvy bol prepustený pod podmienkou dokončenia výpovede na druhý deň. M. Valent vyhľadal svojho mentora a cirkevného nadriadeného mons. Jána Štrbáňa. Oznámil mu nasledovné: ,,hlásim že odchádzam z Detvy, lebo ma nemecké gestapo bude vyšetrovať, že prečo som narukoval, ale i preto, že som bol sidorista. Nepovedzte nikomu, že som Vám oznámil, že som odcestoval.“        Detvu oslobodili sovietske a rumunské vojská z 12. na 13. februára 1945 a prakticky ihneď bol obnovený revolučný miestny národný výbor. Na svojom zasadnutí v marci 1945 bola na rokovaní podaná informácia o osobách, ktoré z Detvy pre Červenou armádou evakuovali. V zozname mien figuroval aj M. Valent. Podľa zápisníc MNV žiadal o povolenie svojho návratu do Detvy už júni 1945, užšie predsedníctvo však situáciu vyhodnotilo tak, že ,,vzhľadom na jeho rozvratnícku činnosť neodporúčal, aby sa bývalý rechtor a tajomník HSĽS do Detvy vrátil.“ Presný dátum jeho návratu do Detvy nepoznáme.   5. marca 1946 bol M. Valent zatknutý príslušníkmi NB v Detve a uväznený na pokyn Okresného ľudového súdu v Banskej Bystrici. V rámci obhajoby M. Valenta boli vyzdvihnuté jeho prosociálne a kultúrne aktivity od čias jeho príchodu začiatkom 20. rokov. Ako pozitívna vec bolo vnímané jeho dobrovoľné narukovanie počas SNP, ako aj organizácia partizánskej prehliadky v Detve. Podľa obhajoby bol M. Valent ,,vždy protinemecky zmýšľajúc a preto bol tiso-tukovým režimom odstavený a v politike žiadnu funkciu nedosiahol. Bol vždy vzorom kultúrneho pracovníka slovenského v celom okolí.“   Už deväť dní po jeho uväznení bola doručená OĽS v Banskej Bystrici Žiadosť detvianskeho ľudu o prepustenie z väzenia M. Valenta. Pod tento dokument sa podpísalo 238 občanov Detvy. V žiadosti sa okrem iného písalo aj to, že ,,menovaného osobne poznáme, je v Detve vyše 20 rokov a za tento čas pôsobil ako organista. Jeho počínanie a konanie nikdy nebolo proti záujmom ľudu a vždy sa vedel zastať záujmov robotníkov, ako aj roľníkov a nikdy podľa nášho vedomia svoje postavenie nezneužil.“                         17. marca bola doručená OĽS aj rezolúcia detvianskeho MNV. Predseda Peter Jucha vyjadril taktiež podporu obvinenému: ,,za prvej ČSR bol on jediný, ktorý reprezentoval nás, či už svojou postavou či hlasom alebo spevom. Ale najmä ako organizátor a predstaviteľ skupín Detvanov na štátnych oslavách a sviatkoch, na rôznych národných zájazdoch. Všetko čo on začal takto organizovať vyznelo veľkolepo a nikdy sme sa nemuseli hanbiť za jeho počínanie. Poznáme ho všetci ako Slováka s pravým národným zápalom a ako takého ho aj chránime a chrániť budeme.“                                           Ťažko posúdiť, aký vplyv mali tieto žiadosti na rozhodovanie retribučného súdu. Ľudovú žiadosť s početnými podpismi pravdepodobne podporila miestna farnosť, nakoľko M. Valent mal v podobe rešpektovaného dekana J. Štrbáňa silného spojenca. Vedenie MNV bolo navyše v rukách, čo v čisto katolíckej Detve znamenalo, že vo vedení obce boli zväčša stále bývalí prívrženci ľudákov. Faktom je aj to, že M. Valent mal v Detve naozaj u veľkej časti populácie úctu a rešpekt. OĽS v Banskej Bystrici definitívne oslobodil M. Valenta na zasadnutí 30. septembra 1947. Až do svojej smrti pôsobil naďalej ako organista v miestnej farnosti. foto: M. Valent vo filme P. Bielika Jánošík (úplne vpravo) text: PhDr. Jozef Pavlov - článok je súčasťou pripravovanej monografie Dejiny ľudáckeho hnutia v okrese Zvolen 1918 - 1945 

    23. mája 2019 18:29
  • Juraj Fekiač – prominentný regionálny ľudák

    Juraj Fekiač – prominentný regionálny ľudák

    Dlhoročný starosta, významný regionálny ľudák, prostý roľník - aj to bol Juraj Fekiač.  Svoj život politicky a verejne spojil so stranou rímskokatolíckeho kňaza Andreja Hlinku – Slovenskou ľudovou stranou. Tento fakt nie je ničím výnimočným, nakoľko hodnoty ružomberského politického toreádora Hlinku mu boli blízke. Ide najmä o národnú, katolícku a sociálnu politiku konzervativizmu. Juraj Fekiač patril k zakladateľom SĽS v Detve a na Podpoľaní. Prvé roky slobodnej 1.ČSR patrili v politicky nevyspelom Slovensku k veľmi búrlivým. Verejné ľudové zhromaždenia politických strán sa často strhli do otvorených bitiek a nepokojov. Práve preto SĽS zriadila poriadkovú službu – tzv. Rodobranu (skutočné úmysly Vojtecha Tuku s ňou, ako jej hlavného zakladateľa však boli iredentistické v prospech Maďarska). Juraj Fekiač stál na čele detvianskych rodobrancov, ktorí v regióne robili ochranku A. Hlinkovi počas jeho verejných ľudových zhromaždení. Tu sa ich vzájomné priateľstvo a kontakty utužili. Hlavnými politickými spojencami a osobnými priateľmi Juraja Fekiača boli detviansky dekan Ján Štrbáň a rechtor Martin Valent. Práve s nimi v úzkom spojení koordinoval ľudácke hnutie  v Detve a po zisku politickej moci v samospráve aj chod veci verejných v mestečku pod Poľanou. Medzníkom v jeho politickej kariére bol rok 1927, keď sa stal detvianskym starostom. V rámci svojich funkčných období počas 1. ČSR sa mu napriek zlým finančným, hospodárskym a sociálnym podmienkam podarilo realizovať v Detve značné investičné projekty: ,,za spolupráce vedúceho notára Jozefa Rónu za osem rokov vystaval v detvianskom chotári 32 km obecnej cesty, ktoré spájajú lazy s Detvou a previedol cez celú obec reguláciu potoka Detvianky nákladom za 650 tisíc korún. Je v každej národnej, kultúrnej a národohospodárskej inštitúcii popredným členom. Chápe veľkú dôležitosť vystavania ľudových škôl na lazoch, meštianky v Detve a húževnate pracuje za uskutočnenie týchto. Je ozaj ideálnym starostom doby dnešnej a v každom ohľade rozvážnym a poctivým. Presvedčený je a presviedča aj druhých, že len autonómiou môže docieliť národ, krajina a štát svoj blahobyt – pracuje za ideály vodcu národa A. Hlinku.“ Uvedený citát z tlačového orgánu HSĽS denníka Slovák je potrebné však brať čiastočne s rezervou, nakoľko hodnotenie straníka straníckym časopisom nie je úplne objektívne. Reálnym stimulom rozvoja Detvy počas 1. ČSR bol práve detviansky notár Jozef Rovný. Juraj Fekiač ako roľník a tvrdý konzervatívec viaceré novoty vnútorne odmietal, resp. sa za ne dostatočne adekvátne nepostavil. Najvýraznejším bodom jeho politického pôsobenia je však nepochybne vybudovanie ľudových škôl v detvianskych lazoch. Iniciatíva však ani v tomto prípade prioritne nešla o neho, ale od vládnej politiky 1.ČSR, ktorú v regióne reprezentoval Školský inšpektorát vo Zvolene v osobe školského inšpektora Rudolfa Sedláčeka. 31. októbra 1935 sa v Detve konalo mimoriadne zasadnutie obecného zastupiteľstva za účasti okresného náčelníka Alexandra Parassina a  okresného školského inšpektora Rudolfa Sedláčeka. Vo svojich prejavoch zdôraznili nespokojnosť s budovaním škôl a vyslovili varovanie, že obecnému zastupiteľstvu hrozí rozpustenie a starostovi Jurajovi Fekiačovi odvolanie a nahradenie vládnym komisárom. Progresívny obecný notár Jozef Rovný podporil prítomných hostí a označil toto mimoriadne zasadnutie pre Detvu za historické. Obec mala podľa návrhu memoranda vybudovať do konca roku 1936 päť ľudových škôl na detvianskych lazoch. Starosta Juraj Fekiač však proti návrhu ostro oponoval, pretože ,,hmotné pomery Detvy sú neutešené a v krátkej dobe nie je nádeje na zlepšenie.“ Ďalej uviedol, že v obci je 700 nezamestnaných rodín a roľníctvo je zadlžené vo výške 12 miliónov korún, čo spôsobuje nízke daňové príjmy obce. Na vybudovanie spomínaných škôl bol potrebný rozpočet vo výške takmer 2,1 milióna korún, pričom polovicu mala tvoriť štátna subvencia a polovica mala byť kombináciou vlastných obecných príjmov a komerčných pôžičiek. Požiadavky predstaviteľov štátnych orgánov boli prehnané a nerealistické, avšak mali za následok zdynamizovanie procesu výstavby moderných škôl v Detve. Starosta Juraj Fekiač sa po zásahu štátnych orgánov postavil do čela iniciatívy výstavby ľudových škôl v Detve. Z geografického a chronologického hľadiska Detva vyriešila v rokoch 1928 – 1942 budovy pre štátne ľudové školy v týchto lazoch: Krné, Korytárky, Kostolná a Skliarovo, Piešť I. a Piešť II. Rok 1938 patrí v dejinách Slovenska k zlomovým. V tomto roku vyvrcholil zápas za slovenskú autonómiu vyhlásením autonómie 6. októbra 1938 v Žiline. Negatívnym faktom tohto aktu je to, že sa udial v tieni smrteľného ohrozenia 1.ČSR nacistickým Nemeckom a pokorením krajiny Mníchovskou dohodou a následne aj Viedenskou arbitrážou. Svoju úlohu na scéne dejín v tomto turbulentnom období zohral aj detviansky starosta Juraj Fekiač. Rázovitý región Podpoľania, najmä tradičná a ospevovaná Detva bola známa írečitou slovenskosťou a  katolíckym zázemím. HSĽS mala v obci dominantné politické postavenie.  Z tohto dôvodu hrala v politickom marketingu HSĽS významné miesto a aj preto 11 členov z 35-člennej delegácie, ktorá išla privítať amerických Slovákov nesúcich originál Pittsburskej dohody do Gdyne bolo z Detvy. Miestnu krojovanú delegáciu viedol starosta Juraj Fekiač spolu s Martinom Valentom v sprievode roľníkov. Detvianski četníci vo svojej správe počas plánovania cesty pripisovali účasti Detvanov omnoho väčší význam, než v skutočnosti mala. Podľa ich zistení mal delegáciu osobne prijať Adolf Hitler a Detvanci ho mali prosiť o pomoc ohľadne získania autonómie pre Slovensko. Toto konštatovanie bola buď čistá fabulácia nadriadených orgánov alebo hysterické a nepresné vyšetrovanie. Čestnú úlohu zohrali miestni ľudáci na čele s Jurajom Fekiačom aj počas veľkých osláv 20. výročia Pittsburgskej dohody v Bratislave 5. júna 1938. 18. decembra 1938 sa konali prvé voľby do Snemu Slovenskej krajiny. Volilo sa 63 poslancov jednotnej kandidátky, kde väčšinovo boli zastúpení kmeňoví členovia HSĽS. Snemové voľby mali však ďaleko od princípov slobodných, tajných a demokratických volieb. Občania na protest proti volebnej fraške a nastávajúcim pomerom na Slovensku sa mohli prejaviť iba neúčasťou vo voľbách alebo vhodením  prázdneho volebného lístka do urny. Lídrom jednotnej volebnej kandidátky bol predseda autonómnej vlády Jozef Tiso, dvojkou Karol Sidor a tretím v poradí bol Jozef Sivák. Na kandidátku sa dostal aj detviansky starosta Juraj Fekiač, ktorý bol na pozícii číslo 88. Jeho nominovanie malo opäť skôr symbolický charakter, podobne ako účasť Detvanov na sprievode delegácie amerických Slovákov. Zaiste zohral fakt aj roľnícky a ľudový charakter dlhoročného starostu Detvy a miestneho funkcionára HSĽS. Vnútorná kríza 2. Československej republiky sa aj po politickom vyrovnaní medzi českými krajinami a Slovenskom vo forme prijatia zákona o autonómii v novembri 1938 naďalej prehlbovala. Problémom z percepcie federálnej vlády boli separatistické tendencie ľudáckych radikálov na Slovensku. Vo februári 1939 český federálny minister a generál Alois Eliáš pripravil otvorený vojensko-politický zásah v autonómnej Slovenskej krajine s cieľom zvrátiť pomery na Slovensku. Jeho realizácia v noci z 9. na 10. marca 1939 vstúpila do dejín ako tzv. Homolov puč. V rámci jeho prevedenia bolo na Slovensku približne 300 prominentných ľudákov na niekoľko dní uväznených, medzi nimi aj Juraj Fekiač a to vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici. Dynamické marcové dní v roku 1939 sa aktívneho prispenia nacistického Nemecka znamenali rozpad 2. ČSR. Výsledkom bolo vyhlásenie samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 a o deň neskôr vytvorenie Protektorátu Čechy a Morava. /*banner*/ Počas 1. Slovenskej republiky mala HSĽS v štáte autoritatívnu moc na všetkých úrovniach. Juraj Fekiač ako spoľahlivý a dlhoročný člen vládnej štátostrany ostal pri kormidle detvianskej samosprávy. Pred ním ako vládnym komisárom obce a od mája 1944 stáli nové úlohy, ale aj dokončenie projektov ešte z čias 1. ČSR (tu máme na mysli budovanie ľudových škôl v Skliarove a v Piešťoch). Medzi nové výzvy patrilo uplatňovanie protižidovskej politiky v meste, organizovanie poľnohospodárskych kontingentov pre systém zásobovania, odvody mladých mužov pre vojnové konflikty s Poľskom a Sovietskym zväzom. Kulminovaním prestíže HSĽS v Detve bola návšteva predsedu vlády Vojtech Tuku a jeho verného spolupracovníka Alexandra Macha v júli 1940. Regionálny ľudácky časopis Štúrov hlas písal o tejto návšteve nasledovné: ,,Naša svojrázna Detva v peknú usmiatu nedeľu, vyzdobená celá detvianskou výšivkou, privítala vzácnych priateľov. Úprimnou detvianskou láskou pozdravil predsedu vlády Dr. V. Tuku a šéfa propagandy A. Macha statný detviansky bojovník Ďurko Fekiač, za rodobrancov pozdravil milých hostí výbojný Jánošík Valent. Naši Detvanci ľahko zo svojho kruhu neprepustili vzácnych hostí. Chudobný detviansky ľud, tiché lazy, chceli počuť mužné slová.“ Počas tejto návštevy vrcholných vládnych predstaviteľov miestna samospráva vymohla arizáciu najbohatšieho židovského podniku vo vlastnícke rodiny Kohn v prospech Potravného družstva.                   Sympatie širokých ľudových más, nevynímajúc Detvu sa od ľudáckeho režimu postupne odvracali. Hlavnými dôvodmi tohto javu bolo prevedenie protižidovských perzekúcií v neľudskej a nespravodlivej forme, ako aj dopady vojny so ZSSR. Osobitným príkladom sklamania Detvanov k ľudáckemu režimu bolo dlhodobé odmietanie a prehliadanie problému výstavby Meštianskej školy v Detve. Neuralgickým problémom detvianskej meštianky bol priestorový problém. Priestorová situácia školy sa zhoršovala. V školskom roku 1943/1944 mala detvianska meštianka už päť tried v piatich miestnostiach v obci: ,,v Chudobienci v dvoch miestnostiach, v dome veľkostatkára Jána Lassovszkého, v dome Petra Ostrihoňa, v bývalom židovskom dome č. 19. Rímskokatolícka cirkev čoskoro požadovala miestnosti v Chudobienci naspäť do svojej držby, čím sa priestorový problém meštianskej školy ešte viac prehĺbil. Politickí predstavitelia Detvy na čele s Jurajom Fekiačom aktívne riešili priestorový problém, aj keď ich dlhodobo vyčerpávala otázka ľudových škôl na lazoch. V januári 1942 odišla do Bratislavy deputácia s memorandom na postavenie novej budovy pre meštiansku školu. Jej členmi boli notár Jozef Rovný, starosta Juraj Fekiač a miestny tajomník HSĽS rechtor Martin Valent. Delegácia za výstavbu nového školského objektu lobovala  na vysokopostavených miestach – u predsedu Snemu Martina Sokola a u ministra školstva a národnej osvety Jozefa Siváka, využívajúc kontakty v rámci HSĽS. Memorandum podpisom podporili prakticky všetky detvianske osobnosti ako dekan Ján Štrbáň, riaditeľ meštianskej školy Gustáv Horváth, miestny veliteľ Hlinkovej mládeže Jozef Gregor, za rodičovské združenie meštianskej školy roľník Jozef Fekiač a úradník Karol Cirák: ,,možno tedy s radosťou konštatovať, že otázka postavenia budovy školy prišla konečne na pretras.“ Napriek tomu, že Detva bola dlhoročne orientovaná na HSĽS, vo veci subvencie na novú budovu meštianskej školy zavládlo po dvoch rokoch od podania žiadosti na MŠANO sklamanie. Viacerí predstavitelia miestnej HSĽS sa v máji 1944 vzdali svojich funkcií a v súvislosti s tým napísali ostrý list okresnému predsedovi HSĽS, poslancovi Snemu Antonovi Šalátovi. Sklamaní detvianski ľudáci kritizovali výstavbu viacerých ľudových škôl vo Zvolene, ale aj novej meštianky vo Zvolenskej Slatine, pričom v Detve ,,je dnes päť tried na štyroch rôznych miestach. K budúcemu školskému roku ukazuje sa potreba otvoriť nové dve triedy. Kde vziať nové priestory?“ Za ďalšiu nespravodlivosť považovali výstavbu novej školskej budovy pre meštiansku školu vo Zvolenskej Slatine. Dôraz svojho sklamania videli Detvania aj v politickej rovine: ,,Kým Zvolen za ČSR dodával 300-400 ľudáckych hlasov, vo Zvolenskej Slatine podobne, Detva ako ľudácke hniezdo dodávala štyri tisíc hlasov. Detva sa ukázala najprednejšou baštou v ľudáckej slovenskosti, vytrvalosti a vernosti. Za tento postoj však je dnes odstrkovaná, odkopnutá, zaznávaná... to je odplata za jej vernosť?“ Uvedené tvrdenia reflektujú veľké sklamanie a rezignáciu nad neriešením naliehavého problému obce a lokálneho školstva. Sťažovatelia kritizovali aj rôzne prekážky kladené detvianskej žiadosti. Úrady v Bratislave sa údajne vyhovárali na nedostatok materiálu a zmarené stretnutie starostu Juraja Fekiača s Imrichom Karvašom, predsedom NÚZ:,, keď tedy jesto železo na stavbu ľudových škôl vo Zvolene, meštianky vo Zvolenskej Slatine a na iné menej potrebné budovy,  nijako nemôžeme uznať, že by nebolo aj na stavbu naliehavo potrebnú, akou je naša meštianska škola.“ Záver listu bol otvorene rebelantský a na miestne pomery mimoriadne tvrdý: ,,Detva je za svoju ľudácku vernosť vysmievaná a zosmiešovaná. Naše skromné prosby putovali do koša, deputácie boli učičíkané a starostu na NÚZ nepustili. Na prípade škôl vo Zvolene a v Zvolenskej Slatine sa preukazuje, že dotieravosťou, neodbytnosťou, kľučkovaním a prípadne zavádzaním údajov a pomastením sa dá docieliť väčší úspech ako pravdou, skromnosťou, vierou a ľudáckou vernosťou. Túto nespravodlivosť nijako nevieme a nemôžeme ospravedlniť a vysvetliť detvianskemu ľudu.“ Škola bola postavená až po vojne v rokoch 1946 – 1948.                           Neistá budúcnosť a obavy pred politickou zodpovednosťou doľahli na Juraja Fekiača. Podľa žandárskej správy z mája 1944 riešil svoje problémy a obavy tak ako mnoho iných Detvanov – alkoholom. V správe sa písalo, že ,,starosta Fekiač a podstarosta Uhrín sa opíjajú denne, každú maličkú prácu robia len pri pohárikoch a preto sú obyvateľstvom nenávidení. Obyvateľstvo je proti vedeniu obce už roky, nie je s ním spokojné. Je potrebné, aby na vedúce miesto obce prišiel muž charakterný a nezištný.“ Každý historický prameň je potrebné hodnotiť kriticky. V hodnotení Juraja Fekiača miestnymi žandármi je potrebné pri jeho negatívnom hodnotení zohľadniť aj angažovanosť miestnych žandárov v odboji a ich odpor proti HSĽS a jej členom.                                                                       Vypuknutím Slovenského národného povstania bol Juraj Fekiač ako exponent HSĽS a vládneho ľudáckeho režimu pozbavený novou povstaleckou samosprávou – Miestnym národným výborom politickej moci. Po potlačení SNP a obsadení obce nemeckými okupačnými orgánmi bol znovu dosadený do funkcie, avšak bez reálnej moci a aj so značnou nechuťou, nakoľko Červená armáda sa k Detve nezadržateľne blížila. V tomto období obecný úrad pomohol viacerým občanom pred nemeckými perzekúciami. Medzi hlavnú agendu patrili otázky riešenie zásobovania a podnetov nemeckej okupačnej správy. Prechodom frontu vo februári 1945 a znovu konštituovaním MNV stratil Juraj Fekiač definitívne politickú moc a z verejného života sa stiahol. Posledné písomné pramene ho uvádzajú ako delegáta dekana Jána Štrbáňa vo veci vyjednávania s už komunistickým MNV o pozemkových otázkach koncom 40. rokov 20. storočia. Autor: PhDr. Jozef Pavlov

    03. marca 2019 20:19
  • V Kriváni si pripomenuli 74. výročie bombardovania tunela

    V Kriváni si pripomenuli 74. výročie bombardovania tunela

    Dňa 25. februára 2019 si  vedenie obce Kriváň pripomenulo tragickú udadalosť zo sklonku 2. svetovej vojny. A to 74. výročie bombardovania Krivánskeho tunela na železnici. Síce obec bola oslobodená už 12. februára 1945, nemecké vojenské velenie v oblasti sa leteckým útokom z 25. februára 1945 snažilo postup sovietskej a rumunskej armády spomaliť, najmä po dopravnej a logistickej stránke. Pri nálete zahynulo 9 mužov a okrem nich dve ženy v blízkom dome. ,,Pripomína nám to pamätník pri železničnej stanici v Kriváni, kde sme sa poklonili ich pamiatke,," povedal starosta obce Imrich Paľko.  /*banner*/

    26. februára 2019 13:09
  • Vo veku 104 rokov zomrel Imrich Kružliak

    Vo veku 104 rokov zomrel Imrich Kružliak

    V sobotu 1. februára 2019 bola zverejnená informácia o úmrtí významnej osobnosti slovenského spoločenského života, rodáka z Detvy – Imricha Kružliaka. Narodil sa v Detve 8. decembra 1914, zomrel v nemeckom Mníchove. Bol činorodou osobnosťou – politik, predstaviteľ slovenského povojnového exilu, kultúrny a osvetový pracovník, redaktor, básnik katolíckej moderny, historik a prekladateľ. Jeho život ovplyvnila krátka okupácia Detvy maďarskou boľševickou armádou v roku 1919. Najvýznamnejšou udalosťou tejto krátkej okupácie boli represie maďarských boľševikov proti katolíkom a kresťanskej viere, čoho vyvrcholením bolo obesenie Antona Prokopa (jeho meno používal v básnickej tvorbe ako pseudonym). Silný antikomunizmus, katolícke a slovenské národne prostredie počas detstva Imricha Kružliaka výrazne ovplyvnilo. Aktivizoval sa v rámci katolíckych študentských spolkov (bol tajomník a neskôr podpredseda Ústredia slovenského katolíckeho študentstva), pričom sa zaradil medzi elitu bratislavského katolíckeho internátu Svoradov. Politicky bol počas 1. ČSR a 1. SR (do vypuknutia SNP) orientovaný na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu.     Vehementne podporoval politiku HSĽS a Andreja Hlinku, odmietal však popri komunizme aj nemecký nacizmus. Bol agilným bojovníkom za slovenskú autonómiu a pozitívne prijal jej vyhlásenie v októbri 1938, neskôr aj deklarovanie slovenskej samostatnosti zo 14.marca 1939. V pre neho priaznivom politickom a spoločenskom ovzduší sa mu darilo v profesionálnej stránke života. V rokoch 1940 – 1943 bol vedúcim Úradu slovenskej tlače, istý čas viedol tlačové oddelenie Úradu propagandy. Významným spôsobom sa naďalej angažoval ako funkcionár v HSĽS. /*banner*/ Prelomom v jeho živote bol opustenie ľudáckej platformy počas horúceho leta 1944. Po vyhlásení povstania opustil Bratislavu a prišiel do Banskej Bystrice, kde sa dal do služieb povstaleckému veleniu. Ako redaktor pôsobil v časopise Bojovník a Národné noviny. Nakoľko bol stále protikomunisticky naladený, aktivizovať sa začal v štruktúrach rodiacej sa Demokratickej strany. Najmä v roku 1946 bol dôležitým predstaviteľom katolíckeho prúdu v inak evanjelickej DS. Bol jedným z činiteľov tzv. Aprílovej dohody, ktorá znamenala uplatnenie pozícii katolíkov v strane. Tento moment bol dôležitý pre vysoké volebné víťazstvo DS vo voľbách v roku 1946. V slovenskej vláde – Zbore povereníkov zastával funkciu tajomníka v Povereníctve SNP pre výživu a zásobovanie. V rokoch 1947 – 1948 vrcholil súboj o charakter štátu, ktorý sa zavŕšil februárovým prevratom. Už koncom roku 1947 bol obvinený políciou pod kontrolou KSČ z protištátnej činnosti, no bol čoskoro prepustený. Bývalý exponovaný ľudák a predstaviteľ DS v roku 1949 emigroval do Rakúska. Od roku 1951 pôsobil a žil v nemeckom Mníchove, kde viedol kultúrnu redakciu protikomunistického rádia Slobodná Európa. Angažoval sa aj exilovom odboji – tzv. Bielej légii. V spolkoch zahraničných Slovákov sa významne angažoval až do vysokého veku. Neopomenul ani strešnú organizáciu slovenského politického exilu a to Svetový kongres Slovákov. Po Nežnej revolúcii sa vrátil znovu na Slovensko. Ako odporca spoločného štátu s Čechmi podporoval snahy o vznik samostatnej demokratickej Slovenskej republiky. Po roku 1993 bol poradcom slovenského prezidenta Michala Kováča. V rokoch 1992 – 1995 bol členom predsedníctva Matice Slovenskej, ktorá v tom čase bola silne nacionalistická a snažila sa vehementne rehabilitovať obdobie 1. SR.        LINK na ďalšie informácie o Imrichovi Kružliakovi. - http://www.uszz.sk/sk/stranka/4644/do-vecnosti-vo-veku-104-rokov-odisiel-imrich-kruzliak-vynimocna-osobnost-slo text: PhDr. Jozef Pavlov  

    03. februára 2019 22:00
  • Unikátny nález dýky z doby bronzovej v Hriňovej

    Unikátny nález dýky z doby bronzovej v Hriňovej

    Dňa 9.10.2018 bola v meste Hriňová objavená unikátna bronzová dýka na brehu potoka Slanec. Z priebežného odhadu a porovnania s podobnými nálezmi na Slovensku možno predpokladať, že dýka pochádza z mladšej, alebo strednej doby bronzovej a môže byť tak stará 3200 až 3600 rokov. /*banner*/ Bližšie datovanie a informácie poskytne až podrobnejší výskum pamiatkových úradov. Ide tak o najstarší nález na území nášho mesta, ktorý môže významným spôsobom odhaliť nové historické súvislosti regiónu. Mladší nález rímskych mincí pochádza z 1. stor. n. l. Bronzová dýka sa zachovala v takmer nepoškodenom stave a bola odovzdaná Krajskému pamiatkovému úradu v Banskej Bystrici, ktorý vykoná následnú dokumentáciu a kroky vyplývajúce zo zákona o ochrane pamiatkových predmetov. Touto cestou sa chceme poďakovať poctivému nálezcovi z Hriňovej, ktorý nález ohlásil. Podobne ako iným nálezcom archeologických predmetov, aj jemu vzniká nárok na finančnú odmenu. 

    15. októbra 2018 15:29
  • Určite navštívte hrad Ľupča...

    Určite navštívte hrad Ľupča...

    Musíme zistiť, kým sme boli, aby sme pochopili, kým sme – povedal svojho času archeológ a bádateľ Heinrich Schliemman... Touto známou a nadčasovou vetou vetou uviedla vedúca múzea Renata Babicová ďalšiu prezentáciu z cyklu odborných prednášok z oblasti histórie, archeológie a pamiatkovej obnovy v piatkové popoludnie 20. 4. 2018.V dnešnej časti sa podpolianskej verejnosti predstavil v plnej kráse hrad Ľupča, ktorý je príkladnou ukážkou pamiatkovej obnovy a uchovávania nášho kultúrneho dedičstva, na čom má  od roku 2002 nepopierateľnú zásluhu hlavne súkromný majiteľ Železiarne Podbrezová, a. s. Predstaviť hrad Ľupča sa pracovníci múzea rozhodli z viacerých dôvodov.  Nielen preto, že cyklus prednášok je zameraný tematicky aj na oblasť hradov, hradísk v rámci širšieho regiónu, ale aj preto, že k blízkemu Ľupčianskemu panstvu vedú aj nitky podpolianskej histórie. Uhliari z Ľupčianskeho panstva sú spomínaní aj v prvej písomnej zmienke o Detve v roku 1638, hrad Vígľaš spolu s hradom Ľupča boli obľúbeným miestom pobytu uhorských panovníkov a rovnako oba hrady od prvej polovice 15. storočia patrili k rozsiahlym venným majetkom kráľovnej Barbory Celjskej – manželky panovníka Žigmunda Luxemburského.                                                                                Dôležitým dôvodom pri výbere témy bolo aj to,  že hrad patrí medzi tých  málo odborne a s citom pamiatkovo obnovených  a najautentickejších hradov vôbec na území Slovenska. Hrad samotný  predstavil súčasný kastelán Vladimír Homola. Na hrade pôsobí síce pomerne krátko - od roku 2012,  ale ako prvý z radu 74 kastelánov pochádza priamo zo Slovenskej Ľupče.  Čo je však prvoplánové, hrad sa dokázateľne stal a je jeho srdcovou záležitosťou, aj keď so širokým spektrom povinností  s hlavným dôrazom na koordinovanie a dozor nad obnovou hradu, odborný výskum,  základnú  údržbu areálu, sprievodcovskú činnosť a početné kultúrno-spoločenské aktivity na hrade. Výsledkom širokej spolupráce odborníkov a dobrého manažovania  je nielen samotná obnova  hradného areálu hradu, ale aj kvalitná  rozsiahla publikácia Hrad Ľupča, klenot Pohronia vo svetle vekov (2017). /*banner*/ Kastelán  interaktívnym a pútavým sprievodným slovom v rámci  precízne pripravenej obrazovej prezentácie detailne predstavil históriu hradu  - jeho búrlivé takmer 800 ročné  dianie v striedaní majiteľov v kontexte regionálnych i širších uhorských (neskôr slovenských) dejín, cez pochmúrne normalizačné roky až do súčasnosti. Pútavými krátkymi videami prešiel stavebný vývoj i pamiatkovú obnovu hradu, ktorá má svoju myšlienku, cieľ a ucelenú koncepciu a je príkladom výbornej spolupráce majiteľa, kastelána a pamiatkových inštitúcií. Ako hradný sprievodca predstavil kastelán publiku aj priestory hradu – v porovnaní s  minulosťou i po obnove, s poukázaním na množstvo odborne reštaurovaných detailov.  Za zreštaurovanie sakristie s úplne zachovaným trámovým stropom zo 17. storočia bola majiteľovi hradu, Železiarňam Podbrezová, a. s., udelená cena Ministerstva kultúry – Kultúrna pamiatka roka 2008. Úprimné poďakovanie za prínosné popoludnie v múzeu patrí nielen kastelánovi hradu za vynikajúcu interpretáciu, ale aj početným skalným priaznivcom múzea, ktorí neobídu tento typ podujatí v múzeu. Citeľne však dlhodobo chýba zastúpenie mladšej generácie, nie všetko sa dá totiž dohľadať na internete. Ľupčianskemu hradu želajme, aby si svoj status klenotu Pohronia udržal, rovnako aj rozumného gazdu. Ostáva si azda len priať, aby sme v rámci Slovenska nachádzali stále viac a viac takýchto pozitívnych príkladov pamiatkovej obnovy (nielen) hradných areálov. Text: Renata Babicová Foto: travelguide.sk 26. 4. 2018    

    30. apríla 2018 22:14
  • Pôsobenie francúzskych partizánov v Detve

    Pôsobenie francúzskych partizánov v Detve

    Horúce leto 1944 prinieslo veľké momenty v priebehu 2. svetovej vojny. Spojenci definitívne porazili Nemcov v Normandii, Sovieti zlikvidovali v Bielorusku nemeckú skupinu armád Stred, spojenci Osi začali prechádzať na stranu Protihitlerovksej koalície. Sami Nemci okolo skupiny plk. Staufenberga sa pokúsili Hitlera zabiť a prevziať moc. Veľké udalosti sa diali aj na Slovensku, kedy astronomicky narastali pod vplyvom frontových a politických udalostí odbojoveé aktivity. Všetko to vyústilo do vypoknutia Slovenského národného povstania.   V Detve  prevzal moc revolučný národný výbor na čele s bratmi Vidiečanovcami koncom augusta 1944. Už v prvých dňoch narukovalo vyše 600 Detvanov do armády a partizánskych zväzkov. Aktívni boli aj sami obyvatelia, ktorí hneď na začiatku Povstania zorganizovali zbierku pre Československý červený kríž. Išlo o potraviny, bielizeň a šatstvo v hodnote 35 tisíc korún. Vojenská správa v obci zabavila pre potreby armády niekoľko vozidiel, hlavne nákladných. Detve sa až do konca októbra vyhli priame frontové boje.     Medzi významné udalosti počas SNP v  regióne patrila aj Prehliadka partizánskych jednotiek v Detve z 1. októbra 1944. Zúčastnili sa jej aj generál J. Golian či predseda SNR K. Šmidke. Z partizánskych jednotiek sa prehliadky zúčastnili príslušníci oddielov 1. čs. partizánskej brigády M . R. Štefánika. Oddiel francúzskych partizánov bol v Detve mimoriadne obľúbený. Od leta 1944 boli súčasťou Veličkovovej brigády, pričom sám veliteľ ich považoval za svoj najlepší oddiel. Jednotke Francúzov velil kpt. Georges de Lannurien. Práve 1. čs. partizánska brigáda M. R Štefánika sa dostala do prvých bojov v strečianskej tiesňave proti Nemcom na prelome augusta a septembra 1944. O bojovej kvalite francúzskych partizánov svedčila aj neustála snaha J. Goliana o transformovanie jednotky na francúzsku légiu a jej priame podradenie veliteľstvu 1. ČSA na Slovensku, s čím P. A. Veličko kategoricky nesúhlasil. Po ťažkých bojoch pri Strečne a ústupe z Turca oddychovali Francúzi na Sliači. V polovici septembra vo zvolenskej povstaleckej nemocnici zomrel tlmočník jednotky Yarmusevsky. ,,Mestské úrady zorganizovali pri príležitosti jeho pohrebu slávnostnú manifestáciu. Zúčastnili sa jej početné delegácie reprezentantov československej armády, skupiny ruských partizánov na Slovensku a delegáti politických strán. 20. septembra boli jednotky odvelené na Hornú Nitru, kde bojovali v ťažkých bojoch od Handlovej až po Jalnú." Z Jalnej do Detvy odišli Lannurienovi partizáni 28. septembra o 19. hod. železničným transportom, štáb odišiel na osobných automobiloch. V spomienkach príslušníkov oddielu je zachytený vrelý vzťah Detvanov k jej príslušníkom: ,,pre francúzsku skupinu je to skutočné uvoľnenie, Detva je bohatá a Francúzi požívajú všeobecné sympatie.“ Podľa ďalšieho pamätníka ,,cirkus s exotickými zvieratami by nespôsobil v dedine takú senzáciu, ako príchod Francúzov. Z počiatku obstávali len deti, potom už aj dospelí zvedavo okukovali a o chvíľu sme boli obklopení hŕbou ľudí.“ 1. októbra 1944 tvorili Francúzi jadro defilujúcich jednotiek počas partizánskej prehliadky. Atmosféru slávnostnej prehliadky približuje spomienka člena francúzskej jednotky Reného Picarda, ,,Detva je odetá do sviatočného rúcha. Slávobrána z lístia, ozdobená československými, ruskými a francúzskymi zástavami, víta bojujúcich. Už od rána sa chlapi i ženy vo sviatočných šatách náhlia do kostola. Na námestí sa tvoria skupinky, starí i mladí sa vyobliekali do krojov. Chlapi, vysokí a svalnatí, akí bývajú drevorubači, držia v rukách klobúky so stuhami... (nasleduje opis mužského a ženského kroja). Teraz už rozumiem poznámke slovenského priateľa: pôjdete do Detvy, do kraja holopupkáčov!“  Po nej bol na ruskom štábe brigády, v miestnom obecnom dome slávnostný obed. Práve tu vznikol z iniciatívy P. A. Velička názov oddielu, batalión – prápor maršála Focha. Francúzsky oddiel počas pôsobenia v Detve bol ubytovaný po častiach v súkromných domoch obyvateľov. ,,Na Detve bol aj spoločenský život. Okrem častých večierkov, ktoré usporadúvali Rusi, chodili niektorí dôstojníci do nášho „salónu“, kde bol aj klavír. Hrávali na ňom Rus Jeršov a náš  Gessely.“ René Picard spomína vo svojej memoárovej knihe aj premietanie ruských filmov.                                             Celkový početný stav jednotky počas pobytu v Detve bol 287 mužov, pričom 197 bolo Francúzov, ktorí boli organizovaní v štyroch čatách. Zvyšný počet boli Juhoslovania a príslušníci slovenskej čaty. Počas oddychového  obdobia v Detve sa rotmajster slovenskej čaty Viliam Hanák oženil s Máriou Markovičovou, sobášiacim bol por. J. Gessely. Svadobná hostina a nie partizánska prehliadka bola podľa francúzskych bojovníkov ,,vrcholnou udalosťou na Detve počas nášho tamojšieho pobytu. Pečené husi boli hlavným jedlom, množstvo vína, vrava a smiech nemali konca.“                                                Okrem bojovej kvality a internacionálneho charakteru bola jednotka batalión maršála Focha kvalitne vyzbrojená. Mala 17 ľahkých guľometov čs. výroby, dva ťažké guľomety nemeckej výroby, 40 samopalov nemeckej, ruskej a americkej výroby, tri protitankové pušky, dva 80 mm mínomety, pušky a 40 pištolí. K tomu vozový park zložený z niekoľkých osobných a nákladných automobilov. 9. októbra boli francúzski partizáni odvelení k Breznu, o deň neskôr zmenili smer nasadenia na obranu južného úseku. Časť bola v okolí Krupiny a v meste, druhá časť ako záloha pri Dobrej Nive. Z bojového denníka oddielu je ich zaradenie málo špecifikované: ,,úloha je veľmi neurčitá, máme strážiť cesty na maďarské hranice. V tomto priestore nejestvuje skutočný front, informácie sú vyfantazírované. Organizovaná obrana Krupiny je vzhľadom na početný stav nemožná“  Je pravdepodobné, že výhrady francúzskych veliteľov museli poznať aj vo velení III. taktickej skupiny. Nechať len slabo obsadený tak dôležitý obranný úsek bolo riskantné. Túto chybu využili Nemci a 19. októbra vnikli do Senohradu, kde rozprášili francúzske jednotky. Časť jednotiek pod velením zástupcu oddielu kpt. Forestiera zaujala improvizovanú obranu v priestore Lom – Záježová – Vígľašská Huta-Kalinka, slovenská čata ustúpila až do Detvy. Ranení partizáni z oddielu boli prevezení do Zvolena. Nemecký útok na Senohrad mal veľmi vážne následky na bojový stav jednotky: ,,muži sú veľmi unavení a demoralizovaní. Cítia, že slovenský odboj sa chýli ku koncu a žiadajú návrat do hôr, aby mohli pôsobiť ako partizáni“ Ešte väčšou ranou pre Francúzov bolo to, že ich veliteľ bol po nemeckom prepade Senohradu nezvestný. Veliteľ 1. Čs. brigády M. R. Štefánika P. A. Veličko ho oficiálne vyhlásil za mŕtveho. Na druhý deň, 20. októbra prišiel G. de Lannurien s puškou v ruke peši do Detvy. Picard si spomína na tento moment nasledovne: ,,Dvíham oči, po ceste ide kapitán de Lannurien. Vrhám sa k nemu a plný radosti ho bozkávam. On je dojatý a hovorí mi: No dobre, dobre, synak. Už si si myslel, že som nebohý?“  Postupne sa v Detve celá jednotka zjednotila, spomienky zachytávajú situáciu v obci: ,,stretávali sme autá, vozy a peších. Všetko smerovalo na Poľanu.“ 25. októbra začal od Pstruše francúzsky oddiel, kde bol zálohou 2. čs. paradesantnej brigády ustupovať: ,,brigáda ustupuje k Lieskovcu. To je koniec organizovaného odboja.“ Jednotka ustúpila na Horehronie, rozdelila sa a prebojovala sa k Červenej armáde. Prvá časť pod velením G. de Lannuriena sa 23. novembra 1944 prebila pri Lučenci k Sovietom, druhá časť neskôr pri Košiciach. Malá jednotka pod velením kpt. Forestiera naďalej pôsobila ako partizánska skupina. 17. a 24. novembra poškodila na území okresu Zvolen dva vlaky a zničila telefónne spojenie medzi Zvolenom a Krupinou. Nemci kpt. Forestiera zajali, vypočúvali v Bratislave a v Banskej Bystrici, kde ho aj zastrelili.    Text: PhDr. Jozef Pavlov (text je súčasťou monografie Okres Zvolen 1938 - 1945).

    24. marca 2018 19:44
  • Pri oslobodzovaní Podpoľania padli stovky Sovietov a Rumunov

    Pri oslobodzovaní Podpoľania padli stovky Sovietov a Rumunov

    Oslobodzovacie boje o Podpoľanie boli dlhé a tvrdé. Priniesli veľké materiálne a ľudské straty. Správa o situácii v okrese Zvolen z februára 1945 hodnotí vývoj: „Všeobecná politická situácia v okrese Zvolen je dosť kritická. Obyvateľstvo je pohoršené z leteckého a delostreleckého bombardovania, ale aj počínaním nemeckých vojakov. Tým sa vyčítajú hlavne náhle domové prehliadky, kedy rekvírujú jedlo a neplatia zaň. Činovníci HSĽS a HG sa vo Zvolene od 28. februára 1945 nezdržujú.“ Správa hovorí aj o tom, že niektoré obce sú už obsadené Sovietmi a nie je možné vykonávať nariadenia vlády. Lepšia situácia nie je ani v tých, kde sú ešte nemecké vojská, pretože tam obyvateľstvo všemožne sabotuje nariadenia bratislavskej vlády.                                                                                                                    Útoky sovietskych a rumunských vojsk v rámci Stredoslovenskej operácie viac-menej kopírovali útoky nemeckých oddielov v októbri 1944. Útoky boli vedené na územie okresu z juhu, juhovýchodu a východu. Nemci vhodne využili na obranu členitý terén a obranné pozície vybudované počas Povstania. Prvou oslobodenou obcou okresu bola koncom januára 1945 Detvianska Huta, posledné boli oslobodené takmer na konci marca 1945.                               Proti sebe stáli jednotky armádnej skupiny Juh a II. ukrajinského frontu. V rámci zväzkov Wehrmachtu to bola 8. armáda, na druhej strane 40. armáda generála F. F. Zmačenka, 53. armáda a zväzky rumunskej I. a IV. armády. ,,Na sklonku januára 1945 sa frontová línia II. ukrajinského frontu pohybovala na čiare Tlmače – Pukanec – Ladzany – Kozí Vrbovok – Močiar – Sihla – Brezno nad  Hronom.“ Sovietske a rumunské vojská stáli na hraniciach okresu Zvolen. Hlavné smery útokov boli z juhu a juhovýchodu. Nemecké vojská, ktoré sa na území okresu Zvolen bránili, boli v sile približne 11 peších divízií. Oproti nim stála veľká prevaha – desať sovietskych streleckých divízií, jedna pevnostná brigáda a 16 rumunských divízií. Oslobodzovanie okresu Zvolen z východu sa začalo obsadením Detvianskej Huty 29. januára 1945 jednotkami 50. streleckého zboru generála V. Merkulova. Sovietske a rumunské vojská z východu začali útočiť na nemecké pozície v Hriňovej. ,,Nepriateľ kládol veľmi silný odpor v priestore na línii Hriňová – Jaseňovo – Klopotovo – až po Poľanu.! Wehrmacht opäť vhodne využil členitý terén na defenzívne boje. Tie v Hriňovej a v okolitých lazoch trvali od 31. januára do 11. februára 1945.                                     Do Detvy prenikali sovietske a rumunské vojská cez pomedzie detvianskych a hriňovských lazov – Riečku, Zánemeckú a Skliarovo. Zároveň sa k nej prebíjali jednotky 51. streleckého zboru generála A. Rumjanceva z doliny Krivánskeho potoka. Nemecký obranný uzol bol hlavne pri obci Podkriváň. Po ústupe jednotiek z Hriňovej hrozilo v tomto priestore dislokovaným nemeckým vojskám obkľúčenie. Po ťažkých bojoch v obci Kriváň sa postupne sťahovali západne od Detvy.                                                                               Prvé sovietske a rumunské vojská prenikli do Detvy 12. februára 1945, obec bola definitívne oslobodená o deň neskôr. Nemecká obrana sa opierala o masív Poľany, obec Dúbravy a pohorie Rohy. Sovietsky tlak na Dúbravy vyústil do ich oslobodenia 19. február, čím sa nová nemecká obrana vytvorila na línii. Očová – Vígľaš – Slatinské Lazy. Po výpade sovietskych vojsk bola obsadená Zvolenská Slatina, čím vrazila medzi nemecké obranné línie klin. Z tohto dôvodu pokračovali sovietske a rumunské útoky na krídla – na jednej strane v smere na Slatinské Lazy, Záježovú a na druhej strane v smere na Očovú.      /*banner*/                   Ťažké boje prebiehali hlavne o Očovú. Boje o obec trvali niekoľko dní. K hranici Očovej sa pechota 230. streleckej divízie dostala už 25. februára, obec bola definitívne oslobodená až 1. marca 1945. Do bojov o obec sa zapojili aj zvyšky 2. čs. partizánskej brigády a partizánskej brigády Za oslobodenie Slovanov, ktoré prečkali zimu na Poľane. V Slatinských Lazoch sa prví rumunskí vojaci objavili 23. februára 1945. Priamo z obce boli nemecké jednotky relatívne rýchlo vytlačené, avšak zaujali obranu na svahoch blízkeho pohoria Korčín. Až po prerazení rumunských vojsk v smere Pliešovce – Záježová, Nemci ustúpili na Môťovú. Prístupy k mestu Zvolen od východu viedli cez obec Lieskovec. Už 8. marca 1945 bola obec oslobodená, ale po následnom nemeckom protiútoku bol v rukách Wehrmachtu až do 12. marca 1945. Obrana východných prístupov k Zvolenu sa zrútila po preniknutí rumunských vojsk do Môťovej 11. marca 1945: ,,týmto manévrom obišli Lieskovec z juhu, nemeckým jednotkám v Lieskovci hrozilo obkľúčenie, preto začali vyprázdňovať obec.“  Boje o okresné mesto Zvolen sa začali útokom z Môťovej na zvolenskú železničnú stanicu 12. marca 1945. Ako prvé sa do mesta prebojovali pluky 133. a 240. streleckej divízie. ,,Priame pouličné boje vo Zvolene sa začali silnou delostreleckou a leteckou prípravou útoku." Mesto bolo oslobodené definitívne 14. marca 1945. Význam dobytia mesta Zvolen ako hospodárskeho centra a dopravného uzla dokazuje aj fakt, že večer 14. marca 1945 bolo na počesť oslobodenia mesta vypálených 12 sálv zo 124 diel v Moskve. Nepriateľ po ústupe zo Zvolena mal stále na okolitých výšinách – Stráž, Bakova Jama a Borová Hora mínometné a delostrelecké jednotky, ktoré viedli rušivú paľbu s cieľom zabrániť sovietskym a rumunským vojskám vytvoriť na Hrone predmostie a pokračovať v útoku na Banskú Bystricu. Po preskupení sovietski a rumunskí vojaci prekročili Hron a 19. marca 1945 viedli útok na Borovú horu, Lukové a Zolnú. Následne boli obsadené obce Hájniky, Rybáre, Sielnica a Veľká Lúka. Obec Sampor sa stala súčasťou nemeckej obrany Banskej Bystrice z juhu na línii Sampor – Hronsek – Badín. Obce Tŕnie a Turová boli v smere postupu sovietskych a rumunských vojsk na Kremnicu. Oslobodili ich 26. marca 1945. Obec Železná Breznica bola poslednou oslobodenou obcou okresu Zvolen – 28. marca 1945.    Mgr. Jozef Pavlov Text je autorským textom z pripravovanej monografie Okres Zvolen 1938 - 1945.

    13. februára 2018 20:02
  • BLOG: Vagačovci sú pre mňa ikonou Detvy

    BLOG: Vagačovci sú pre mňa ikonou Detvy

    Už niekoľko mesiacov pracujem na výskume k rodine Vagačovcov a v širšom zmysle k bryndziarstvu a syrárstvu v regióne okresu Zvolen (v hraniciach z rokov 1923 - 1945). Zmieňovať známe fakty - ktorých je tak či tak málo, v tomto blogu nemienim. Budem sa snažiť načrtnúť doterajší postup, ako aj poodhaliť čiastočne nové zistenia. Ak je Slovensko v rámci svetovej ekonomiky automobilovou veľmocou, tak okres Zvolen bol baštou bryndziarstva a syrárstva.  Predurčili ho na to najmä vhodné prírodné podmienky. Práve sem viedli kroky statuturianskych rodín ako boli Vagačovci, Molecovci, Galbaví a ďalší. A nejde o krátku históriu. Kým Ján Vagač založil v Detve svoju manufaktúrnu výrobňu bryndze v roku 1787, Peter Molec v neďalekej Zvolenskej Slatine v roku 1797. Galbaví prišli do Detvy v 2. polovici 19. storočia. V tomto čase sa výrobe masla a bryndze venoval aj starý otec Eriky Weissovej, ktorá minulý rok odhalila v Detve pamätník holokaustu - Jakub Hermann Weisz. Syrárstvo a bryndziarstvo pre náš región znamenali ohromne veľa. Primárne poskytovali prácu, ale v sutočnosti sú tu evidentné aj ďalšie pozitívne dopady - stimulovanie miestnej ekonomiky, šírenie dobrého mena regiónu, podpora rôznych aktivít (šport, kultúra, cirkev, iné). O to smutnejší je osud, najmä Vagačovej prevádzky, ktorú začiatkom 50. rokov znárodili a následne kvôli centralizácii výroby do Banskobystrických a od roku 1960 Stredoslovenských mliekarní zlikvidovali. Vráťme sa ale späť k Vagačovcom. Je známe, že obchodník Ján Vagač pri cestách na Podpoľanie okúsil a spoznal zvlášny  druh syra z ovčieho mlieka - bryndzu. On však patril medzi prvých, ktorý k nej pristupovali vedeckým spôsobom. A práve v tom bol fenomenálny. Rôznymi omylmi a pokusmi získal novú, trvanlivejšiu existenciu spotrebnej bryndze. Tá sa zásadne líšila od pôvodnej, z domácej výroby. Zaujímavé je však to, že rodinný biznis vydržal v genealogickej línii rodiny desaťročia. Až napokon, syn (Alexander) Jánovho vnuka (Michala) sa začiatkom 20. storočia usadil v Detve natrvalo. Predtým sa rodina vždy vracala na zimu do Starej Turej. Udávajú sa rôzne roky tohto faktu - najčastejšie 1905 a 1908. Potvrdiť sa mi ho ešte nepodarilo. Alexander patril k významným osobnostiam mestečka. Bol autoritou, ktorá sa angažovala v spoločenskom a politickom živote. Koncom prvej svetovej vojny narukoval na srbský front, po vojne bol členom miestnej odbočky Slovenskej národnej rady. V 20. a 30. rokoch sa angažoval ako člen SĽS/HSĽS. Bol ženatý s rodáčkou zo Starej Turej - Antóniou Valovičovou. Spolu mali 4 deti: Štefana, Karola, Júliusa a Máriu. Alexander zomrel pravdepodobne na rakovinu, v marci roku 1934. Jeho prvorodený syn Štefan Vagač prebral podnik. Pod jeho vedením bryndziareň a syráreň rozkvitala. Štefan sa stal významným činiteľom v štruktúrach Bryndziarskeho syndikátu a neskôr Zväzu bryndziarskeho a syrárskeho priemyslu. Podobne ako jeho otec, aj on sa angažoval v politike. Nebol však prívržencom ľudíáctva, ale Agrárnej strany (počas 1. ČSR). Počas Povstania a po oslobodení bol členom Demokratickej strany. Práve jeho podnikateľské a politické aktivity viedli po roku 1948, keď komunisti prebrali moc k jeho pádu. Podnik bol znárodnený, rodina z mesta vyhnaná. Štefan dlhé roky pracoval vo Vlkanovej a dožil v Banskej Bystrici. Veľmi zaujímaví sú aj súrodenci Štefana. Karol bol vynikajúci študent, ktorý absolvoval štúdium na Masarykovej univerzite v Brne. Pracoval ako notár, právnik, štátny radca, sudca a prokurátor. Bol zapojený v ilegálnom odboji počas 1. SR. Vo februári pomohol utiecť vysokým komunistickým funkcionárom KSČ z bratislavského väzenia. V roku 1952 bol súdený spolu so svojim strýkom, Alexandrovým bratom Viliamom, ktorý bol popredným slovenským saleziánom.  /*banner*/ Július študoval Karlovu univerzitu v Prahe, po rozpade 2. ČSR a zavretí vysokých škôl nacistami v Protektoráte Čechy a Morava dokončil štúdium v Bratislave v roku 1941. Bol popredným úradníkom v Slovenskej národnej banke, kde spolu s jej guvernérom Imrichom Karvašom bol zapojený v odboji. Koncom marca 1945 ho zatklo gestapo, zomrel v Mauthausene. Mária Vagačová mala výrazné umelecké vlohy. Hrala na klavíri, krásne spievala a vyštudovala konzervatórium v Liberci. Vydala sa za úradníka Stredoslovenskej banky v Detve - Jána Nemčoka. Ten bol výraznou postavou v Detve (bol veliteľom Hlinkovej gardy, po vojne prešiel aj do štruktúr MNV a KSS). Počas doterajšieho výskumu sa mi podarilo zistiť množstvo nových faktov. Verím, že rôzne archívne fondy, ktoré plánujem tento rok navštíviť, mi odhalia ďalšie. Veľmi vzácne sú pre mňa aj kontakty, ktoré som nadviazal s potomkami Alexandra Vagača. Prvý som nadviazal na Dňoch bryndze minulý rok s Danielom Vagačom - Karolovým synom, ďalej s Dagmar Dressler - dcérou Júliusa Vagača, ako aj - a tento si dosiaľ najviac cenním - so synom Márie Vagačovej - Ondrejom Nemčokom. Telefonicky som v kontakte aj s rodinou Stanislava Vagača, ktorý je synom Štefana, čiže "priamym nástupcom" vlastníctva. Nedostatok faktov mi nedovolí môj výskum vydať vo forme širokej, mnohostranovej monografie. Avšak napriek tomu ju chcem vydať ako rozšírenú recenzovanú štúdiu. Dôvod? Vagačovci sú symbolom, ikonou Detvy a po rokoch "socialistickej ignorancie kapitalistických vykorisťovateľov" si zaslúžia nájsť svoje miesto v dejinách Detvy. Podobne, ako sa mi to podarilo pri problematike detvianskeho holokaustu. Mgr. Jozef Pavlov     

    16. januára 2018 17:06
  • Rozhovor

  • Lekárka Janka Wrede:...

    Prinášame vám rozhovor s novou detskou lekárkou v Detve, Jankou Wrede. Ako dlho sa už venujete lekárskej praxi? Ako lekárka pracujem už 15 rokov. V máji 2004 som úspešne ukončila lekársku fakultu v Martine a odvtedy sa venujem výlučne detskému lekárstvu. Špecializačné štúdium som absolvovala v Anglicku a potom aj v Austrálii, kde som posledných 5 rokov pracovala ako špecialistka na psychomotorický vývin detí a špecifické poruchy učenia a správania sa. Prečo ste si ako špecializáciu vybrali práve pediatriu? Odmalička mám rada deti a rada s nimi trávim čas. Okrem toho som ako gymnazistka strávila dlhé mesiace v detskej nemocnici v Banskej Bystrici. Pôvodne som síce plánovala kariéru učiteľky v materskej škole, ale keďže umelecké nadanie nie je mojou silnou stránkou, tak to pre mňa nebola cesta. Ale vďaka tomu, že ma osud zavial do spomínanej nemocnice, som sa rozhodla, že skúsim pomáhať. Ako dlho ste sa zdržali v zahraničí a čomu presne ste sa venovali? V Anglicku som pracovala a študovala 3 roky a potom 12 rokov v Austrálii, kde som pracovala v rôznych detských špecializačných centrách na periférií, teda na vidieku, ale aj v univerzitných nemocniciach ako súčasť pediatrickej rotácie. Za mentorov ste mali viacerých rešpektovaných pediatrov. Čo najdôležitejšie pre vašu prax ste sa od nich naučili? Myslím si, že som naozaj mala šťastie na múdrych a láskavých mentorov. Boli veľmi štedrí nielen svojimi vedomosťami, ale aj užitočnými radami do pracovného a osobného života. Takéto veci sa nedočítate v žiadnej učebnici. Naučili ma ako zvládať emocionálne a sociálne náročné situácie, ako podporiť rodičov a rodinných príslušníkov pri starostlivosti o dieťatko s chronickým ochorením, alebo ako pozorne počúvať. Lebo počúvať matky a veriť matkám je v mojej práci kľúčové. Skúste o tom povedať viac... Inštinkt matky nenahradíte žiadnym klinickým vyšetrením. Keď matka cíti, že niečo nie je v poriadku, tak nie je niečo v poriadku a treba hľadať. Aj keď to možno nie je zjavné na prvý pohľad. Okrem toho je veľmi dôležité nájsť spôsob ako vzpružiť a podporiť mladé matky, aby si uvedomili, akú majú silu a svoje silné stránky. Prečo ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko? Môj plán bol vždy vrátiť sa na Slovensko alebo aspoň spolupracovať so Slovenskom v rámci zdravotníctva a vzdelávania. Pred 3 rokmi sa nám s manželom narodila dcérka a napriek mojej veľkej snahe síce rozumela po Slovensky, ale nehovorila plynule. Keďže sme potrebovali aj pomoc a podporu rodiny, tak sme sa s manželom rozhodli, že by bol vhodný čas vyskúšať život na Slovensku. Zatiaľ to vyzerá tak, že rozhodnutie bolo dobré. Dcéra je spokojná, krásne šteboce po slovensky, manžel si našiel prácu, veľmi sa mu na Slovensku páči. Dúfam, že keď začneme plynule fungovať v tejto ambulancii, môžeme začať aj s novými projektmi. Chcela by som najmä podporiť komunitu tu v Detve a možno aj širšie. Čím vás najviac oslovila ponuka pracovať v detskej ambulancii v Detve? Ešte som zabudla povedať, že pochádzam z Hriňovej, takže toto je môj rodný kraj, moja rodná hruda. Napriek tomu, že som pracovala v rôznych akútnych centrách, práca v komunite je môjmu srdcu najbližšia. Ak majú rodiny dobrý vzťah k svojmu lekárovi a dôverujú mu, tak každá jedna konzultácia môže byť terapeutická. Pre matku aj pre dieťa. Výskum nám ukazuje, že prvé 3 roky života dieťaťa sú najdôležitejšie pre vývoj mozgu a pre budúcnosť dieťaťa. My, ako detskí lekári, máme jedinečnú možnosť venovať pozornosť matke a rodine a ovplyvniť budúcu trajektóriu vývoja dieťatka.

  • Michaela Váleková: J...

    Vyštudovala žurnalistiku v Nitre, dnes pracuje v súkromnej spoločnosti v Lučenci. Podobne ako mnohých, aj ju pred rokom zasiahla zákerná vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej vo Veľkej Mači. Zasiahla ju o to viac, lebo bol jej učiteľom aj kamarátom. Kde ste sa zoznámili s Jánom Kuciakom? ,,Spoznali sme sa v Nitre na UKF. Obidvaja sme študovali na Katedre žurnalistiky, on bol odo mňa o niečo starší. Keď som ja išla do tretieho ročníka, on nastúpil na doktorandské štúdium. Ten rok ma ešte nič neučil, ale raz nás večer pri pive zoznámil spoločný známy. Vo štvrtom a piatom ročníku nás už potom učil niektoré predmety a bol môj konzultant k diplomovej práci.“   Aký bol Ján Kuciak ako učiteľ? Aké predmety Vás učil? ,,Najskôr nás učil predmet zameraný na politiku a médiá, na presný názov si už nespomeniem. Potom sme s ním mali Investigatívnu žurnalistiku. Učiteľ bol taký, aký by mal byť každý. Kládol dôraz na praktické veci, hovoril nám veci z praxe, bol férový, na nič sa nehral, nič si nepotreboval dokazovať.“ Aký bol ako človek, mimo učebne? ,,Normálny chalan, úplne v pohode. Priateľský, dalo sa s ním porozprávať o hocičom, bola s ním sranda. Vždy každému ochotne pomohol. To, čo o ňom hovoria aj jeho kolegovia alebo čo sa písalo v rôznych článkoch, taký naozaj bol. Nie je to vôbec prikrášlené, ako si veľa neprajníkov myslí.“ Sledovali ste jeho články týkajúce sa káuz ohľadne Mariána Kočnera, Smeru a ekonomickej kriminality? ,,Zvykla som čítať jeho články, aj keď nie vždy všetkému som úplne rozumela. Občas sme sa nejako okrajovo o tom bavili aj v rámci vyučovania Investigatívnej žurnalistiky, ale skôr len v rovine názorov.“ Kde a kedy Vás zasiahla správa o jeho smrti? ,,Bola som v práci. Kamaráti mi poslali link na prvý článok, ktorý o tom informoval. Prišlo mi z toho fyzicky zle, a to som si do vtedy myslela, že sa to deje len vo filmoch. Celý deň som potom bol mimo, vnímala som len tak na polovicu.“ /*banner*/ Aké boli pre Vás prvé dni „po“? Zúčastnili ste sa protestov? ,,Tie dni po som sledovala všetky správy, čítala všetky články, chcela som čo najviac informácií. Z množstva udalostí, čo sa potom diali a vyplávali na povrch, mi bolo zle a stále je. Na protestoch som nebola, z rôznych dôvodov mi to nevychádzalo.“ Poznali ste aj snúbenicu Jána Kuciaka? ,,Nie. Videla som ju len raz, ten večer, keď sme sa s Janom začali baviť. Boli sme v tom istom podniku na malom klubovom koncerte, ja so svojou partiou, on so svojou. Martinu som videla len z diaľky pri ňom. Potom mi už len občas na konzultáciách hovoril, ako spolu prerábajú dom.“ Ako hodnotíte vyšetrovanie dvojnásobnej vraždy doteraz a zadržanie vykonávateľov a A. Zsuzsovej? ,,O tom bolo povedané už veľa. Verím, že polícia na tom maká a chcem veriť ich slovám, že je to na najlepšej ceste k obžalovaniu zadržaných a obvineniu objednávateľa.“ Ján Kuciak sa venoval okrajovo aj témam týkajúcich sa Detvy. Zachytili ste to? ,,Do týchto tém by som pri takomto rozhovore nerada zachádzala. Jeho články som čítala, nenapísal by nič, čo by nemal podložené faktami a overené z hodnoverných zdrojov. O kauzách okolo p. Vrťa som sa s ním nebavila, písali sme si raz len o údajnom kupovaní "cigánskych hlasov" v Detve vo voľbách do VÚC, kedy celý deň "striehol" vonku v určitých detvianskych okrskoch, aby sa presvedčil, či je to pravda.“ Participovali ste určitým spôsobom aj na knihe Umlčaní. Akým spôsobom? ,,Redaktorka Aktualít, ktorá mala na starosti časť knihy "Jano ako učiteľ", ma oslovila, či by som jej k tomu vedela niečo porozprávať. Aký bol Jano učiteľ, ako vyzerali hodiny, ako mi pomohol s diplomovkou... Stretla som sa s ňou jedno letné poobedie, porozprávala jej moje skúsenosti s ním a časť z toho bola nakoniec uverejnená aj v knihe.“ Ako sa bude podľa Vás celá situácia vyvíjať do budúcna? ,,Tak to si netrúfam hádať. Už teraz vidíme, ako sa pohli veci na politickej scéne a v spoločnosti. Nie až tak veľmi, ako by sme chceli, ale aspoň niečo. Verím, že sa mnohým otvorili oči a už ich len tak ľahko opäť neprivrú. Novinárov to nezastrašilo, skôr dostali viac odvahy. Pracujú na odhaľovaní káuz ďalej a dokonca ešte viac. Vzniklo Investigatívne centrum Jána Kuciaka. Ľudia pôjdu opäť do ulíc a budú volať po zmene. Dúfam, že to bude pokračovať minimálne takýmto smerom... A dúfam, že sa celá vražda vyrieši.“ Rozhovor spracoval: PhDr. Jozef Pavlov

  • Absolventka detvians...

    Detvianka Silvia Schmidtová, aktuálne doktorandka v hlavnom meste republiky dosiahla fenomenálny úspech. Získali ste ocenenie Študentská osobnosť roka. Čo to pre Vás znamená a ako Vám to zmenilo život? ,,Ocenenie Študentská osobnosť roka pre mňa znamená veľkú poctu, pretože nominovaných bolo cez 90 mladých ľudí, ktorí svoju prácu robia kvalitne, zaoberajú sa zaujímavými i praktickými vecami a v daných oblastiach vynikajú. Toto ocenenie beriem ako ocenenie práce celého nášho tímu a ako také zadosťučinenie, že tú prácu robíme naozaj dobre. Môj život sa tým ale nejak výrazne nezmenil - stále pokračujem v práci, akurát si pomedzi experimenty musím nájsť čas aj na nejaké rozhovory a reportáže, na čo teda vôbec nie som zvyknutá. Je to však aj možnosť ukázať verejnosti, že na Slovensku sa snažíme robiť naozaj kvalitnú vedu a je tu množstvo šikovných mladých ľudí." Prečo práve výskum nádorových buniek? Ako ste sa dostali k súčasnému štúdiu? ,,K výskumu nádorových buniek som sa dostala už na bakalárskom stupni, v ktorom som študovala odbor biotechnológia. Tento odbor spájal všetko, čo ma bavilo a zaujímalo - matematiku, biológiu a technológie. Keď som sa mala rozhodnúť v akom laboratóriu chcem vypracovať bakalársku prácu, rozhodovala som sa medzi genetickými manipuláciami u kvasiniek alebo skúmaním fotodynamickej terapie u nádorových ochorení. Nakoniec vyhrala "liečba rakoviny" a tam začala moja cesta k výskumu. K súčasnému štúdiu testikulárnych nádorov (rakovina semenníkov) som sa dostala šťastnou náhodou... Po prvom roku doktorandského štúdia na Ústave experimentálnej onkológie BMC SAV prišla ponuka na spoluprácu s Národným onkologickým ústavom, kde jedna z mojich kolegýň v tom čase odchádzala na materskú dovolenku a jej začatý projekt nemal kto prebrať. Vtedy som ešte len začínala a kvôli sťahovaniu celého ústavu do nových priestorov som nemala spravených ani veľa experimentov. Rozhodla som sa pôvodnú tému zmeniť a venovať sa štúdiu testikulárnych nádorov, čo považujem za jedno z najlepších rozhodnutí, aké som mohla spraviť."   Predbehnime čas. Aký je trend a budúcnosť v liečbe rakoviny? ,,Veľký "boom" v súčasnosti zažíva imunoterapia a taktiež snaha o tzv. terapiu šitú na mieru, kde pacientovi na základe určitých znakov jeho ochorenia bude prispôsobená liečba. Myslím si, že toto je niečo, čo bude reálne už v blízkej budúcnosti. Veľa štúdii sa zameriava na testovanie nosičov, ktoré by selektívne vniesli liečivo do nádorového tkaniva a znížil sa tak vplyv liečby na okolité zdravé tkanivo. Práve tu sa ukazuje velký potenciál nanotechnológii. Čoraz väčší dôraz sa však kladie aj na včasnú diagnostiku a hľadanie nových biomarkerov, aby sme toto zákerné ochorenie zachytili včas." /*banner*/ Stále platí, že jedna z najliečitelnejších rakovín je rakovina lymfatickych uzlín a najhoršia pankreasu? ,,Vo všeobecnosti sa to tak asi dá povedať. Musím však zdôrazniť, že aj testikulárne nádory sú veľmi dobre liečiteľné - vieme vyliečiť až cca 90% pacientov a veľmi vysoká úspešnosť liečby je dokonca aj v štádiu, keď má pacient metastázy. Smutné však je, že toto ochorenie postihuje mladých mužov (vo veku cca 15-35 rokov), ktorí majú celoživotné následky. U viacerých typov nádorových ochorení sa postupne liečba zlepšuje. Veľmi ma teší, že aj na Slovensku sa začínajú vedecké tímy venovať tak zákernému ochoreniu ako je rakovina pankreasu. Toto ochorenie má na Slovensku vysokú incidenciu, preto je veľmi dôležité, aby sa mu venovala dostatočná pozornosť. Toto si uvedomujeme aj my a na našom ústave začína veľký medzinárodný projekt, ktorý sa sústredí práve na tento typ rakoviny." Aký je pomer genetiky, vplyvov prostredia a životného štýlu na vznik rakoviny? ,,Toto je dosť zákerná otázka Pri viacerých nádorových ochoreniach je to určite súhra týchto faktorov. Už len taká rakovina pľúc - je vedecky preukázané, že na vzniku sa vo veľkej miere podieľa fajčenie. To je ten životný štýl. Pri iných ochoreniach, napr. rakovina prsníkov, hovoríme o tzv. predispozícii k vzniku tohto ochorenia a to je zas tá genetika." Plánujete ostať vedecky pracovať aj naďalej na SVK, alebo zvažujete odísť ako mnohí? ,,To sa ešte uvidí... Na Slovensku ma drží najmä kolektív a úžasná spolupráca s našimi klinikmi. Ale nebudeme si klamať, tie platové podmienky vedeckých pracovníkov na Slovensku sú naozaj podpriemerné. Počas môjho štúdia som absolvovala dva zahraničné pobyty - v Brne a v holandskom Rotterdame, čiže si viem porovnať pre a proti. Určite by som si rada vyskúšala aj nejakú zahraničnú pozíciu, ale Slovensko je môj domov a tu mám rodinu, takže dlhodobo si to predstaviť neviem." Ste absolventka Gymnázia v Detve, dalo vám štúdium na tejto škole dobre základy? ,,Určite áno. Na vysokej škole som mala spolužiakov zo všetkých kútov Slovenska a myslím si, že som nezaostávala ani za absolventami gymnázii z väčších miest. Touto cestou by som rada pozdravila a poďakovala všetkým mojim učiteľom a profesorom." Bežný človek chápe vedca ako osobu zavretú neustále v labáku. Čomu sa venuje Silvia Schmidtová vo voľnom čase? ,,Ach, tak toto je veľmi mylná predstava. Väčšina z nás má prácu ako hobby, ale zároveň máme množstvo voľnočasových aktivít. Ja dvakrát týždenne chodím na silovo-kondičné tréningy a keď je čas, tak si pridám aj jogu. Večer si s priateľom rada pozriem dobrý dokument či seriál, alebo zájdem s kamoškami do kina, či na dobrú večeru. Rada cestujem a spoznávam nové miesta, takže vždy keď je príležitosť, tak sa z Bratislavy snažím ujsť." Rozhovor spracoval PhDr. Jozef Pavlov

  • Región

  • Sadista postrelil ma...

    Do redakcie nám prišiel nasledovný mail, s prosbou o zverejnenie: ,,Dňa 21. augusta nám niekto postrelil mačku označenú obojkom. Naša mačka sa pohybuje len v blízkom okolí, po záhrade a ulici hneď pred domom, kde sa stále pohybujú aj ľudia a hrajú malé deti. Nikdy sa nevzďaľuje od domu ďaleko, len na pár metrov. Každý ju tu pozná a aj napriel tomu sa našiel chorý človek, ktorý tu strieľa a mačku nám postrelil priamo do hlavy. 21. augusta v poobedňajších hodinách sme ju teda našli pred dverami s krvavou hlavou a okom zaliatím krvou. Ihneď sme išli na veterinárnu kliniku do Zvolena, kde jej oko ošetrili. Po pár dňoch jej navrel opuch ďaleko od rany. 31.augusta sme znova skončili na klinike, kde po rozrezaní hrči sme prišli všetkému na kĺb. Nastenke vybrali z hlavy náboj, ktorým sa strieľa z malokalibrovej guľovej zbrane!!! Bol veľký zázrak, že to prežila a bez vážnych trvalých následkov. Treba si dávať veľký pozor na tejto ulici na strelca, pred ktorým neuchráni vaších miláčikov ani označenie obojkom a aj na seba samých. Náboje vedia zablúdiť a odrazená guľka si nevyberá či trafí zviera alebo človeka!" /*banner*/  

  • Vodič z Detvy skonči...

    V noci z 28.8. na 29.8. policajná hliadka zastavila vozidlo, ktoré viedol 34-ročný vodič z Detvy. Muž bol podrobený dychovej skúške, pri ktorej nafúkal 1,83 promile alkoholu. Vodiča obvinili z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky a v superrýchlom konaní si vypočul na súde trest. Sudca mu uložil zákaz činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 36 mesiacov, až do augusta 2022. Prešlo iba pár dní a 1.9. vo večerných hodinách, na parkovisku ulice M. R. Štefánika v Detve, pred vchodom do bytového domu, narazil svojim autom do zaparkovaného auta. Po dopravnej nehode bol opäť podrobený dychovej skúške. Tento raz nafúkal ešte viac, až 2,81 promile alkoholu! /*banner*/ Polícia vo Zvolene ho opäť obvinila z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, ale už aj z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia. Po vykonaní procesných úkonov bol obvinený v superrýchlom konaní už odsúdený. Sudca mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov nepodmienečne a na základe príkazu na dodanie do výkonu trestu bol v utorok (2.9.) eskortovaný do Ústavu na výkon väzby.

  • Potravinám Kačka hro...

    Koncom roka 2017 prešla sieť domácich obchodov s potravinami CBA Slovakia, teraz Potraviny Kačka do poľských rúk. Neubehli ani dva roky od transakcie a Potraviny Kačka podali návrh na vyhlásenie konkurzu. „Vzhľadom na to, že spoločnosť Potraviny Kačka, a.s. podľa zákona spĺňa podmienky na vyhlásenie konkurzu, a najmä vzhľadom na významné obmedzenie disponovania s účtami spoločnosti Potraviny Kačka, a.s. bankou, podalo predstavenstvo spoločnosti v piatok 30. augusta 2019 návrh na konkurz," uviedol generálny riaditeľ spoločnosti Wieslaw Chlebuś. /*banner*/ Do rozhodnutia súdu o vyhlásení konkurzu chce spoločnosť pokračovať v štandardnej prevádzke a mať predajne, čo najdlhšie otvorené. Táto správa určite nepoteší obyvateľov Hriňovej, Detvy a Podkriváňa, pretože skôr či neskôr o Potraviny Kačka prídu. DTonline (Milan Belko)

  • Šport

  • Do novej sezóny v no...

    Hokejisti HC 07 WPC KOLIBA Detva nastúpia už dnes proti Trenčínu v nových dresoch. Podobne ako minulý rok, budú dominantnými farbami na dresoch žltá a čierna. Ústredným motívom dresu je erb mesta Detva s tromi jedľami na hrudi a nápis Detva v ľudovom fonte (písme). Na dresoch nechýbajú logá hlavným sponzorov Tipsport extraligy a to stávkovej spoločnosti Tipsport, automobilky Škoda a obchodnej siete Kaufland. Logo hlavného komerčného sponzora proteínov WPC Koliba sa na dresoch objaví tiež. Na ramenách dresu je klubové logo – medveď. /*banner*/ Pre lepšie rozpoznanie hráča budú hráčske čísla viditeľnejšie a v špeciálnej úprave. Klub HC 07 WPC KOLIBA Detva ponúka fanúšikom na odpredaj aj originálne minuloročné dresy hráčov zo sezóny 2018/2019. Cena dresu je 70 eur. V prípade záujmu kontaktujte číslo 0918 203 905.

  • HOKEJ: Piatkový zápa...

    Hokejový klub HC 07 WPC KOLIBA Detva vstupuje do svojej ďalšej extraligovej sezóny. Po vcelku úspešnej letnej príprave nás čaká ostrý štart extraligovej sezóny 2019/2020 s tímom Dukla Trenčín na domácom ľade. Zápas sa začína o 18:00 a na každého fanúšika čaká špeciálny hokejový spravodaj, ktorý získa pri vstupe. Bude obsahovať zoznam domácich zápasov základnej časti a súpisku tímu spolu s realizačným tímom. Cena lístku na zápas je 5 eur, deti do 12 rokov 2 eur. /*banner*/ Veríme, že prvý domáci zápas priláka na domáci štadión fanúšikov a hokejisti HC 07 WPC Detva vstúpia do novej sezóny víťazne! (ts)

  • FUTBAL: Hriňová aj D...

    Futbalisti Hriňovej a Detvy si so svojimi súpermi body podelili. MFK Spartak Hriňová – TJD Príbelce 2:2 (0:1) Góly: 57.  J. Marcinek, 90. Zachar – 38. Hriň, 48. Kurák (pokutový kop) Žlté karty: 51. D. Šufliarsky, 82. M. Melich, 85. Slosiarik – 39. Celleng, 51. Hriň, 56. Skabella, 60. Dobra, 74. Kurák Rozhodovali: Horný – Polomský, Botka Počet divákov: 150 Zostavy Hriňová: J. Vreštiak – O. Miklian (C), M.  Bariak, M. Melich (82. Poduška), D. Šufliarsky (52. L. Bambura), Slosiarik, R. Paprčka, M. Hanes (83. V. Gombala), Malček, Marcinek Príbelce: Geregai – Híveš, Cibuľa, Pagáč, Matikovský, Balík (43. Skabella), Majkút, Zachar, Celleng (59. Hazucha), Kurák (C), Hriň (53. Dobra) Pod Poľanou sa diváci gólu dočkali v 38. minúte, keď loptu do domácej siete dopravil Marek Hriň. O minútu neskôr uvidel žltú kartu jeho spoluhráč Filip Celleng. V 48. minúte mali Príbelce k dispozícii pokutový kop. Loptu si na biely bod postavil ich kapitán Mário Kurák a zoči – voči Vreštiakovi bol úspešný. Hlavný arbiter ukázal v 51. minúte  žltú kartu hráčovi Spartaka Danielovi Šufliarskemu a hosťujúcemu Marekovi Hriňovi. Nešportové správanie prinieslo v 56. minúte žltú kartu Gabrielovi Skabellovi z Príbeliec. Zníženie Hriňovej prišlo o minútu neskôr z kopačky Jakuba Marcineka. Pred očami sa 64. minúte zažltilo hráčovi TJD Dávidovi Dobrovi a v 74. minúte jeho spoluhráčovi Mário Kurákovi. Do štatistík zápasu sa v 82. minúte  zapísal domáci Martin Melich a tri minút neskôr jeho spoluhráč Dominik Slosiarik. V absolútnom závere stretnutia hriňovský štadión zaburácal radosťou, keď gólová strela striedajúceho žolíka Tomáša Zachara znamenala konečnú deľbu bodov. Pozápasové vyjadrenie Daniel Šufliarsky (hráč MFK Spartak Hriňová): „Tak náš súper prišiel do Hriňovej s veľkým rešpektom. Škoda, že sme to nedokázali využiť už v úvode zápasu. Nakoniec sme dostali dva hlúpe góly, ktoré sme si našou hrou priam pýtali. V úvode druhého polčasu som musel opustiť ihrisko hlavne kvôli zraneniu, ktoré má trápilo cely zápas, ale aj hlavne kvôli tomu že som sa už neovládal . Nakoniec chlapci ukázali, že sú bojovní a dotiahli to do remizoveho konca a za to som im vďačný. A z toho bodu sa veľmi teším.“ TJ Sklotatran Poltár – MFK Detva 2:2 (2:1) Góly: 16. Chibueze (pokutový kop), 26. Fungáč – 2. Matovič (pokutový kop), 90. Sekereš Žlté karty: 45. Mészáros, 55. Čonka, 58. Škalák, 75. Dedinský, 85. Skýpala – 15. Sekereš, 37. T. Škopík, 54. Stankovič, 55. Matovič, 81. Ilič Rozhodovali: Konček – Schober, Melicher Počet divákov: 230 Zostavy Poltár: Király – Skýpala, Dedinský, Hronec, Škalák (C), Fungáč, Chibueze, Čonka, Matúška, Mészáros, Oravec Detva: Bašič – Stankovič, Sekereš, Ilič, Jedlička, Berkeš, Matovič, Rapčan (C), Tužinský, Šťastný (46. Jaloviar), T. Škopík Zápas nabral rýchly spád, keď už v 2. minúte nariadil pokutový kop v prospech hostí. K jeho realizácii sa postavil Filip Matovič a nemýlil sa. Pokutový kop mali k dispozícii aj domáci po zákroku Jozefa Sekereša odmeneného žltou. Loptu si na biely bol postavil nigérijsky legionár Ogaraku Charles Chibueze a vyrovnal. Misky váh na stranu Poltára naklonil gólom z 26. minúty Marián Fungáč. V 37. minúte dostal žltú kartu hosťujúci Tomáš Škopík a v závere prvého polčasu hráč Sklotatrana Tomáš Mészáros. V rozmedzí 54. – 58. minúty obdržali žlté karty domáci Marek Čonka s kapitánom Michalom Škaláko a Detvania Petar Stankovič s Filipom Matovičom. Poltárčan Ján Dedinský zahral v 75. minúte rukou za čo bol potrestaný žltou kartou a rozhodca ukázal na značku bieleho bodu. Aj po druhý krát v zápase sa k exekúcii pokutové kopu postavil Filip Matovič, ale tento krát neuspel. Hráč Detvy Jozef Sekereš bol v 81. minúte potrestaný žltou kartou a o štyri minúty neskôr za zdržiavanie hry sa pred očami zažltilo domácemu Jánovi Skýpalovi. Keď už to vyzeralo, že Poltár si zo zápasu odnesenie tri body v závere zápasu gólovo udrel hosťujúci stopér Jozef Sekereš.      Pozápasové vyjadrenie Tomáš Škopík (hráč MFK Detva): „Bol to vyrovnaný zápas. Hneď na začiatku sme penaltu kopali. Potom nás začali tlačiť. Trochu mali šance. Dali dva góly po našich hlúpych chybách . Druhý polčas prvých 20 minút mali nejaké šance, ale aj to len z brejkov. Potom sme začali hrať my. Penaltu sme nedali a v 93 minúte hlavou dal gól po centri z krídla Jožko Sekereš gól po centri z krídla. “ /*banner*/   Poradie Mužstvo Zápasy Výhry Remízy Prehry Skóre Body 1. Tisovec 6 6 0 0 19:4 18 2. Podkonice 6 5 0 1 26:7 15 3. Pliešovce 6 4 0 2 10:8 12 4. Hriňová 6 3 2 1 7:3 11 5. Slovenské Ďarmoty 6 3 1 2 17:16 10 6. Šalková 6 3 0 3 16:14 9 7. Príbelce 6 2 3 1 10:9 9 8. Badín 6 2 1 3 10:5 7 9. Tornaľa 6 2 1 3 6:12 7 10. Čierny Balog 6 2 0 4 20:13 6 11. Medzibrod 6 1 1 4 3:11 4 12. Hajnáčka 6 1 1 4 9:21 4 13. Detva 6 1 1 4 5:25 4 14. Poltár 6 0 3 3 8:18 3   Zdroj: https://www.facebook.com/MFK-Spartak-Hri%C5%88ov%C3%A1-1565020360444801 Foto: https://keckar.rajce.idnes.cz/  

  • Anketa

    Navštevujete náš web z mobilu alebo tabletu?
    Áno, viac ako z PC
    Počet hlasov: 2
    Áno, ale menej ako z PC
    Počet hlasov: 2
    Nie
    Počet hlasov: 3